Rehoľníčka na Ukrajine fyzicky i duchovne lieči ľudí zranených vo vojne

Svitlana Dukhovych, Zuzana Klimanová – Vatican News

„My, Ukrajinci, sme neboli pripravení na vojnu. Prišla nečakane a začali sme žiť uprostred  nej. Mnohí reagovali, ako najlepšie mohli. Pre mňa bolo jednoduché rozhodnúť sa, čo robiť: keď má človek traumu, snažím sa mu pomôcť“. O toto svedectvo sa s vatikánskymi médiami podelila sestra Onufria.

Dospelí a deti so strelnými zraneniami

Rehabilitácia ľudí, ktorí utrpeli fyzickú a psychickú traumu vo vojne, nie je pre ukrajinskú rehoľníčku ničím novým: venuje sa jej od roku 2014, keď sa začala vojna na východe Ukrajiny. „Avšak s rozsiahlou ruskou inváziou,“ vysvetľuje, „sa počet ľudí s amputáciami a najmä s pomliaždeninami veľmi zvýšil. Zmenili sa aj kategórie ľudí, s ktorými pracujem. Ak napríklad v roku 2014 neboli žiadne deti s ranami od mín alebo strelnými zraneniami, teraz ich je veľa a práca s nimi si vyžaduje špeciálny prístup.“ Najväčšou výzvou pre rehoľnú sestru ako v duchovnej, tak  aj emocionálnej rovine je stretávanie sa s vojakmi (zvyčajne mladými mužmi), ktorí majú mínové zranenia v oblasti krčnej chrbtice, pretože títo zranení sú úplne odkázaní na pomoc iných ľudí a na Ukrajine nie je dostatok vhodných zariadení. „To je môj najväčší smútok,“ hovorí. „Mojím snom je, aby existovali centrá, kde by títo ľudia mohli dostať pomoc, ktorú potrebujú“.

Duchovná a psychologická podpora

Okrem fyzickej rehabilitácie ponúka sestra Onufria duchovnú a psychologickú podporu rodinám padlých alebo nezvestných vojakov, tým, ktorí prežili ruskú okupáciu, alebo tým, ktorí pochádzajú z oblastí v blízkosti frontu. Rehoľníčka sa zveruje, že zatiaľ čo pomáha ľuďom zotaviť sa z traumy, „stávajú sa otvorenejšími pre Božiu pomoc a jeho prítomnosť“. „Často mi kladú otázky: „Prečo? Bol som dobrý človek. Prečo sa mi to stalo?“ Nemám na to odpoveď. To, čo môžem urobiť, je liečiť ich jazvy, pripraviť končatinu na protézu. Môžem im pomôcť obnoviť pamäť, prekonať záchvaty paniky alebo obnoviť niektoré fyzické schopnosti. Avšak len Boh môže uzdraviť ich dušu a urobiť všetko ostatné. Preto im vždy ukazujem cestu k Bohu, aby mohli objaviť osobný kontakt s ním a nájsť zmysel svojho života.“

Príbeh bývalého vojaka

Sestra Onufria si spomína najmä na jedného zo svojich pacientov, bývalého vojaka, ktorý utrpel poranenie miechy po výbuchu míny na fronte a nemohol chodiť: „Pred príchodom do nášho centra,“ hovorí, „strávil osem mesiacov v nemocnici a bol fyzicky a psychicky vyčerpaný. Prišiel k nám s rozhodnutím, že ak nevstane a nebude chodiť, spácha samovraždu. Videla som, že to myslí vážne. Na jednej strane som cítila svoju bezmocnosť, pretože som mu chcela pomôcť, avšak nevedela som ako. Či som verila, že ho Boh môže uzdraviť a že bude opäť chodiť? Verila som, pretože Boh je schopný konať tam, kde už my nemôžeme urobiť nič. Ale uvedomovala som si tiež, že Boh s ním mohol mať úplne iný plán, ktorému som nerozumela. A rozprávala som sa o tom s vojakom. Nesnažila som sa ho presvedčiť, že jeho poslanie je dôležité, že jeho život má zmysel, pretože to už počul. Chcel sa len postaviť na nohy. Vždy prosím svojich priateľov kňazov, moje spolusestry a rodinu, aby sa modlili za mojich pacientov. A tak sa každý deň modlili aj za tohto veterána. Modlila som sa aj ja, pretože som nechcela, aby zomrel, zverila som ho Božiemu milosrdenstvu“.

Sr. Onufria deň za dňom badala, ako sa vnútorný svet zraneného vojaka mení. Začal jesť, spať. Stával sa silnejším fyzicky aj duchovne. Na pozvanie rehoľníčky začal každý deň čítať Sväté písmo, modliť sa žalmy a rozprávať sa s Bohom. „Potom sa vrátil domov, ale zostali sme v kontakte. Nezačal chodiť a s najväčšou pravdepodobnosťou zostane na invalidnom vozíku. Ale z času na čas mi posiela fotografie, ako na vozíku so svojou manželkou chodí do divadla alebo na iné miesta. Podľa mňa v takýchto chvíľach dochádza k zakoreneniu sa v Bohu: keď ľudia začínajú nachádzať osobný kontakt s ním. A keď som svedkom týchto chvíľ, som skutočne vďačná.“