Vendelín Javorka SJ (20): Žilina, uzdravenie a posledné svedectvo (1955 – 1966)

V Žiline sa o pátra Javorku staral brat Ján a neter Oľga Révayová-Javorková, Jánova dcéra. Okamžite podstúpil operáciu oboch očí v Bratislave (operácie prebehli v roku 1955 a 1956). Po úspešnej operácii bol nadšený: „Vidím výborne, môžem čítať aj malé písmená“. Do diaľky mal 11 dioptrií, do blízky 14 dioptrií.

Páter Javorka bol v socialistickom Československu, kde boli rehole zakázané, od r. 1956 sledovaný tajnou políciou, Štátnou bezpečnosťou. Je iróniou osudu, že bol na neho nasadený aj agent MUDr. Rudolf Šesták, bývalý jezuita a absolvent Russica, ktorý podpísal spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou. Páter Vendelín osobne vybavil Rudolfovi Šestákovi u kardinála Tisseranta, aby mohol naraz študovať v Russicu a aj medicínu.

Napriek tomu si páter Vendelín začal opäť budovať rozsiahlu knižnicu kníh o teológii, histórii, prírodných vedách (najmä astronómii) a filozofii v šiestich jazykoch. Táto knižnica upútala pozornosť tajnej polície. Keď mu ju dočasne skonfiškovali, Javorka ich zahanbil: „Počas svojho života som prešiel veľkú časť sveta, ale takú hanbu, ako mi pripravili moji doma, som nikde nezažil!“.

Denne sa modlil za to, aby mu Prozreteľnosť poslala do cesty ľudí, ktorým by mohol pomôcť. Tiež za schopnosť, vedieť svojou radou na nich vplývať.

Jeho posledné roky boli naplnené hlbokou spiritualitou. Vstával o pol piatej ráno, upratal si izbu, slúžil si súkromnú omšu. Často navštevoval chorých. Z Ruska si priniesol spomienky na priateľov z tábora. Bol v kontakte s litovským lekárom Vladasom Šimkūnasom, s ktorým si dlhé roky vymieňal listy plné náboženských odkazov a rád. Taktiež bol v písomnom kontakte s dnes už blahoslaveným litovským biskupom Teofiliusom Matulionisom. Bol si blízky s biskupom Jánom Vojtašákom, ktorého prepustili z väzenia, a radili sa o oživovaní duchovného života. Ruskú liturgiu slúžil len zriedka, predovšetkým na Zelený štvrtok a Bielu sobotu.

V roku 1965 oslávil päťdesiat rokov kňazstva. Vtedy dostal prvý a posledný krát povolenie verejne slúžiť sv. omšu. Na začiatku marca 1966 cítil, že sa blíži smrť. Srdce mu zlyhávalo a mal problémy s prostatou. Posledný deň na zemi bol prekvapivo jasný. Počúval správy z Vatikánskeho rozhlasu a vedel spamäti recitovať príbeh o založení Ríma. Ešte deň predtým chcel písať pátrovi Leonimu do Kanady, kde bol misionárom, aby mu poslal liek, aký dostával v Rusku. Zomrel 24. marca 1966, päť minút po jedenástej večer, krátko pred príchodom sviatku Zvestovania Panne Márii, deň, ktorý si sám predpovedal.

Rodina pátra Javorku po smrti umyla jeho telo vínom a obliekla do ornátu. Naplnila jeho želanie na jednoduchý pohreb a drevený kríž, a slúženie Gregoriánskeho requiem (tridsať dní omše). Javorkova predpoveď dňa smrti bola v ruskej nábožnosti považovaná za dôkaz svätosti.

Dňa 1. novembra 1990 bol Vendelín Javorka administratívne plne rehabilitovaný a vyhlásený za nevinnú obeť stalinských represálií. Jeho život, neúnavná práca a utrpenie v gulagu zostávajú symbolom sily ducha, ktorý „neváhal trpieť za ľudí rôznych národov - Ukrajincov, Rumunov, Rusov, Poliakov“.

Príbeh Vendelína Javorku nám pripomína starú ruskú ikonu – hoci je povrch tmavý, popraskaný a poškodený časom a skúškami, pod ním žiari rýdze zlato neochvejnej viery.