Hľadaj

Vendelín Javorka SJ (18, 19): Misia polárnym kruhom a cesta k slobode

Prinášame ďalšiu časť rubriky o slovenskom jezuitovi Vendelínovi Javorkovi, kňazovi, významnom misionárovi a prvom rektorovi Pápežského kolégia Russicum v Ríme, ktorý bol 10 rokov politickým väzňom v sovietskych gulagoch. Tento rok si pripomíname 60. výročie jeho smrti a Žilinská diecéza preto slávi jeho osobitný Jubilejný rok. Rubriku pripravuje Bohuš Kaliarik.

18. časť: Abez – Misia za polárnym kruhom (1949 – 1954)

Javorkov pobyt v Temlagu trval asi rok a pol. Následne bol premiestnený na sever, do tábora Abez (INTLAG) v republike Komi, blízko polárneho kruhu. Abez, čo v jazyku Komi znamená „jama“, bol známy krutými zimami. Hoci niektoré zdroje uvádzajú -20 °C, preživší hovoria o mrazoch klesajúcich až na mínus 40 stupňov Celsia. Dušan Slobodník, spoluväzeň, zažil mrazy až mínus 53–54 stupňov. Väzni s humorom hovorili: „V Abezi zima trvá 12 mesiacov, po zvyšok roku je leto“.

Aj napriek statusu invalida a krehkému zdraviu (bol neschopný drhnúť dlážky a pri zohnutí mu tiekla krv z nosa a úst), bol páter Javorka považovaný v tábore za jednu z najdôležitejších duchovných postáv. Väzni si ho mimoriadne vážili, hoci nebol ani biskupom, ani nunciom. Často ho oslovovali „otec nuncius“ alebo „kardinál“.

  (Bohuš Kaliarik)

Páter Javorka v tábore tajne vykonával kňazskú službu. Slúžil omše len s omrvinkami chleba a pár kvapkami vína. Kalich mal vyrobený z malého hliníkového valčeka, ktorý dokázal ukryť v zavretej pästi. Víno si niekedy vyrábal sám kvasením šťavy zo sušeného hrozna. Stretol sa tu s mnohými intelektuálmi a kňazmi, ako napríklad so slovenským grófom Michalom Csákym, s litovským lekárom Vladasom Šimkūnasom, s litovským biskupom Pranciškom Ramanauskasom, lotyšským biskupom Kizimirsom Dulbinskisom. V tábore biskup Ramanauskas vysvätil za kňaza niekoľkých väzňov, medzi nimi Alfonsasa Svarinskasa, neúnavného litovského bojovníka proti komunizmu. Páter Javorka ho vyučoval teológiu a cirkevné dejiny.

  (Bohuš Kaliarik)

19. časť: Slepota a cesta k slobode (1954 – Apríl 1955)

Páter Pietro Leoni po návrate z GULAGu späť do slobodného Talianska v máji 1955 si na pátra Javorku aj takto spomínal:

„Páter Javorka, bol v roku 1953, prevezený do väznice, kde ho mesiace mučili výsluchmi, aby z neho vynútili priznania proti Katolíckej cirkvi. Okrem iného ho pozývali, aby prešiel k pravosláviu, sľubujúc mu, že z neho urobia biskupa. Ale on odolal každej skúške. Iba sa vrátil do Abezu vyčerpaný, ako mi svedčil scholastik jezuita Vladas Šimkūnas, ktorý, väznený v tom istom tábore ako sám páter Javorka, pracoval ako lekár v ošetrovni, kde bol páter hospitalizovaný. “

  (Bohuš Kaliarik)

Javorkov zdravotný stav sa neustále zhoršoval. Trpel vážnymi problémami so zrakom: na ľavé oko úplne oslepol na šedý zákal. Pravé oko videlo len „ako v hmle“, a hrozila mu úplná slepota. Vo svojich listoch písaných v zime 1954/1955 sa sťažoval, že už nemôže čítať žiadnu knihu.

Vďaka rozsiahlemu úsiliu rodiny na Slovensku (najmä bratov Jozefa a Jána) a diplomatickým kanálom, ktoré iniciovali žiadosť o repatriáciu u prezidenta ČSR Antonína Zápotockého, bol páter Javorka 9. novembra 1954 oficiálne prepustený zo zdravotných dôvodov.

Pred návratom domov bol prevezený z tábora v Abeze do domu pre starých a invalidov v Poťme (Mordovská autonómna republika). Cesta tam trvala tri týždne. V Poťme bol ubytovaný so svojim priateľom a spoluväzňom Vojtechom Václavovičom Teszárom z Bratislavy. Vzniklo tam aj doživotné priateľstvo pátra s litovským biskupom Matulionisom, ktorému bol spovedníkom.


Z Poťmy písal listy a snažil sa vybaviť si operáciu. Písal dokonca na Ministerstvo vnútra ZSSR a Ministerstvo zdravotníctva. Žiadal, aby bola operácia vykonaná v Kyjeve, Odesse alebo Kazani, aby „sa za hranicou neobjavila klebeta, že mi nebola daná efektívna pomoc“. Vďaka intervencii dostal páter Javorka prísľub operácie v Saransku. Ale operácia sa nakoniec neudiala. Spoluväzni sľúbili pátrovi, že sa mu na operáciu finančne poskladajú, ale ani to nezabralo.

Pred odjazdom domov (v máji 1955) strávil nejaký čas v Bykove pri Moskve, v dome pre cudzincov čakajúcich na odchod. Bol už považovaný za slobodného.

Do Československa pricestoval 21. apríla 1955 so skupinkou navrátilcov z GULAGu, niečo viac, ako mesiac pred riadnym ukončením trestu. Do Žiliny dorazil nasledujúci deň. Z gulagu si priniesol len skromné veci, vrátane nožíka zo zvieracej kosti a polovicu prikrývky, ktorú si rozdelil s Pátrom Leonim, a ktorá mu mnohokrát zachránila život v arktických mrazoch.

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.

02 júna 2026, 16:29