Vendelín Javorka SJ (2): Štúdiá v rokoch 1895 – 1916
Po základnom vzdelaní v Černovej a Sučanoch nastúpil Vendelín Javorka v roku 1895 na gymnázium v Ružomberku, kde absolvoval nižšie triedy. Už v tomto období sa prejavovala jeho hlboká náboženská orientácia a túžba po vzdelaní. Vyššie triedy gymnázia absolvoval s pomocou štipendia na benediktínskom gymnáziu v Ostrihome, kde študoval v rokoch 1899-1903. Gymnázium pripravovalo mladých seminaristov na kňazskú dráhu.
Bezprostredne po maturite sa rozhodol vstúpiť do Spoločnosti Ježišovej. Do noviciátu nastúpil v Trnave 14. augusta 1903 a prvé rehoľné sľuby zložil 15. augusta 1905. Jezuiti mu poskytli systematickú formáciu, ktorá spájala duchovný život s náročným akademickým štúdiom. Po noviciáte pokračoval v rokoch 1905-1906 v štúdiu rétoriky a klasických jazykov v rakúskom meste Sankt Andrä, kde sa venoval predovšetkým latinčine a gréčtine.
V rokoch 1906 – 1909 študoval filozofiu v Bratislave na jezuitskom kolégiu. Filozofické základy mu poskytli pevný rámec pre neskoršie teologické uvažovanie. Po ukončení filozofie pôsobil tri roky ako vychovávateľ mládeže v Kaloči, na juhu dnešného Maďarska, aby získal praktickú pedagogickú skúsenosť v tamojšom jezuitskom kolégiu.
Kaloča bola v tom čase významným cirkevným centrom Uhorska. Už od stredoveku tu sídlilo arcibiskupstvo, ktoré patrilo medzi najstaršie a najváženejšie v krajine. Jezuiti tu vybudovali gymnázium a kolégium, kde sa pripravovali chlapci na univerzitné štúdiá či na kňazskú dráhu. Vyučovanie sa nieslo v duchu klasického vzdelania – latinčina, gréčtina, rétorika, filozofia – a zároveň v duchu prísnej duchovnej formácie.
Vendelínova úloha bola jasná: starať sa o študentov, viesť ich k disciplíne, k štúdiu, ale aj k životu vo viere. Vychovával chlapcov vo veku od dvanástich do osemnástich rokov, ktorí sa pripravovali na vyššie štúdiá. Nebola to ľahká úloha – mladí ľudia potrebovali nielen vedomosti, ale aj pevné vedenie, trpezlivosť a osobný príklad. Vendelín sa tu naučil, že povolanie kňaza je predovšetkým službou: službou mladým, službou rodinám, službou Cirkvi.
Kaloča mu dala skúsenosť, ktorá sa stala základom jeho neskoršieho pôsobenia. Naučil sa, že vzdelávanie nie je len odovzdávanie poznatkov, ale formovanie celého človeka – jeho rozumu, srdca i viery. Táto pedagogická etapa bola nevyhnutnou súčasťou jezuitskej formácie: každý mladý jezuita musel prejsť obdobím tzv. „magisterky“, teda praktického vyučovania. Vendelín ju absolvoval s oddanosťou a horlivosťou, ktoré ho pripravili na ďalšie kroky.
Počas svojho pôsobenia v Kaloči, udržiaval Vendelín Javorka živý kontakt so svojím príbuzným – Andrejom Hlinkom. Ten sa v tom čase nachádzal vo väzení v Segedíne, odsúdený za svoju neúnavnú činnosť v prospech slovenského národa a Cirkvi.
Vendelín, hoci ešte mladý jezuita, cítil povinnosť povzbudzovať Hlinku v jeho ťažkej situácii. Vymenili si niekoľko listov, v ktorých sa snažil dodať mu silu a nádej. V listoch sa prejavovala nielen rodinná blízkosť, ale aj duchovné puto – Vendelín oslovoval Andreja Hlinku dôverne ako „ujčeka“ a Hlinka oslovoval pátra Javorku „Venduš“.
V jednom z týchto listov Vendelín pozval Andreja Hlinku, aby po prepustení z väzenia prišiel do Kaloče a zúčastnil sa duchovných cvičení. Bola to ponuka, ktorá mala Hlinkovi priniesť vnútorné posilnenie po ťažkom období. A Andrej Hlinka toto pozvanie prijal. Skutočne prišiel do Kaloče, kde našiel nielen pokoj, ale aj duchovnú obnovu, ktorá mu dodala novú silu do ďalšieho zápasu.
Tieto listy sú krásnym svedectvom o tom, že Vendelín Javorka už ako mladý jezuita dokázal byť oporou nielen svojim študentom, ale aj významným osobnostiam slovenského verejného života. Jeho slová povzbudenia a pozvanie na duchovné cvičenia sa stali súčasťou cesty Andreja Hlinku, ktorý po návrate z väzenia pokračoval vo svojom poslaní s novou energiou.
Rok 1912 znamenal pre Vendelína nový začiatok. Nastúpil na teologické štúdiá v Innsbrucku, v jednom z najvýznamnejších centier jezuitskej formácie v strednej Európe. Štyri roky sa venoval dogmatike, morálnej teológii, biblickým štúdiám i pastorálnej príprave. V prostredí medzinárodného spoločenstva študentov sa jeho obzory ešte viac rozšírili – stretával sa s budúcimi kňazmi z rôznych krajín, čo mu neskôr pomohlo pri misijnej práci. Medzi jeho spolužiakov patril aj budúci nitriansky biskup Eduard Nécsey.
Najvýznamnejší okamih prišiel koncom júna 1915, keď bol v Innsbrucku vysvätený za kňaza. Svoju primičnú svätú omšu slávil v rodnej Černovej na sviatok svätých Cyrila a Metoda. Bola to chvíľa, keď sa jeho osobná cesta spojila s duchovným dedičstvom slovenského národa. Teologické štúdiá ukončil v roku 1916, čím sa zavŕšila jeho dlhá formácia od gymnaziálnych lavíc až po kňazskú vysviacku.
Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.
