Mons. Gallagher: Nezabúdam na tých, ktorí prišli o všetko – spoločne pracujme pre mier

Roberto Paglialonga – Vatican News

Záver misie na Ukrajine znamenal pre arcibiskupa Paula Richarda Gallaghera, sekretára pre vzťahy so štátmi a medzinárodnými organizáciami Svätej stolice, dlhý deň cestovania – takmer 900 kilometrov autom z Kyjeva do Krakova cez Ľvov.

Počas šiestich dní pobytu v krajine, ktorú od roku 2014 sužuje vojna a ktorá sa ešte vystupňovala po rozsiahlej ruskej invázii vo februári 2022, absolvoval množstvo politických, diplomatických, cirkevných i pastoračných stretnutí.

Hlavným cieľom cesty boli oslavy 35. výročia obnovenia štruktúr latinskej Katolíckej cirkvi v mariánskej svätyni v Berdyčive, ktoré sa uskutočnili v nedeľu 19. júla za účasti tisícov veriacich. Mons. Gallagher, vyslaný pápežom Levom pri tejto príležitosti, mal možnosť zblízka spoznať utrpenie obyvateľov, ich únavu, ale zároveň aj túžbu začať odznova, hlbokú nádej na spravodlivý mier a snahu vrátiť sa čo najviac k normálnemu životu.

V rozhovore pre vatikánske médiá, krátko pred odchodom z Krakova do Ríma, arcibiskup Gallagher bilancuje svoju cestu a zamýšľa sa nad tým, čo môže Svätá stolica urobiť na podporu obyvateľstva, ukončenie bojov a obnovu atmosféry zmierenia. Zároveň prezrádza, čo ho osobne zasiahlo najviac.

Vaša Excelencia, končí sa Vaša pastoračná i diplomatická misia na Ukrajine. Boli to veľmi intenzívne dni. Boli ste tu už v roku 2022, krátko po vypuknutí vojny. Akú krajinu ste našli dnes?

Najprv by som chcel poďakovať všetkým, ktorí umožnili túto návštevu. Predovšetkým Pánovi, ktorý nás viedol. Potom ukrajinským úradom, ktoré nás prijali na hraniciach a zabezpečili nám bezpečnosť. Ďakujem Gréckokatolíckej i Latinskej cirkvi, ako aj apoštolskému nunciovi arcibiskupovi Visvaldasovi Kulbokasovi a jeho spolupracovníkom za ich pohostinnosť.

Moja návšteva mala dva rozmery – pastoračný a diplomatický. Bol som vyslaný predovšetkým na oslavy v Berdyčive, ktoré sa konali aj pri príležitosti 25. výročia návštevy svätého Jána Pavla II.

Zažil som tam silného ducha spoločenstva a radosti, hlbokú zbožnosť a intenzívnu vieru, ktorá vedie ľudí obracať sa k Bohu a prosiť o jeho pomoc.

Na diplomatickej úrovni sme sa stretli s predstaviteľmi štátu, s dočasne povereným ministrom zahraničných vecí i s prezidentom Volodymyrom Zelenským. Vypočuli sme si množstvo svedectiev o utrpení obyvateľstva.

Je nepochybné, že na ľuďoch vidno veľkú únavu z násilia. Zároveň som však stretol národ, ktorý je odhodlaný, odolný a vedomý si obetí, ktoré priniesol.

Najviac ma zasiahla odvaha ľudí, ich odhodlanie a ich viera v Boha Otca. Rovnako ich túžba žiť čo najnormálnejší život – pracovať, vychovávať deti, starať sa o starších a pestovať solidaritu s tými, ktorí trpeli pod bombardovaním.

Bol som hlboko dojatý ich veľkodušnosťou a pevným rozhodnutím zachovať si slobodu a nezávislosť.

Mladí s ikonou Panny Márie počas sv. omše v Berdyčive

V Berdyčive ste celebrovali svätú omšu na slávnosť Panny Márie Karmelskej. Napriek vojne prišli tisíce pútnikov. Aký význam má takéto zhromaždenie?

Bolo veľmi silné vidieť hlbokú úctu tohto národa k Panne Márii.

Berdyčiv je historické pútnické miesto, kam veriaci putujú už celé generácie. V čase skúšky je pre nich pevným bodom, ktorého sa môžu držať.

Pre ľudí bolo mimoriadne dôležité, že po rokoch vojny mohli opäť sláviť svätú omšu na priestranstve pred chrámom. Počas vojny sa bohoslužby konali iba vo vnútri kostola, kde sa zmestilo len niekoľko desiatok ľudí.

Tentoraz ich boli na lúke tisíce – radostní, vďační za prítomnosť zástupcu pápeža, v ktorom cítili jeho blízkosť, a zároveň hlboko sústredení na modlitbu a úctu k Božej Matke. Boli plní nádeje, že jej príhovor môže pomôcť ukončiť túto strašnú vojnu.

Navštívili ste bombardované miesta, pamätník Majdanu i rodiny, ktoré prišli o svojich blízkych. Ako je možné znášať také utrpenie tak dlho?

Týchto ľudí nesie ich viera. Sú presvedčení – a hovoria to otvorene –, že nebojujú iba za Ukrajinu, ale aj za celú Európu. Myslím si, že cítia, že nemajú inú možnosť. Je to boj o prežitie národa. Je strašné vidieť množstvo obetí, fotografie nezvestných ľudí, o ktorých sa často dodnes nevie, či žijú alebo kde sa nachádzajú ich telesné pozostatky.

Tieto pamätníky vydávajú svedectvo o odvahe vojakov a solidarite s tými, ktorí trpia pod bombami, raketami a dronmi. Pre nás, ktorí žijeme v mieri, je takmer nepredstaviteľné zaspávať každý večer s vedomím, že ráno sa možno už nezobudíme kvôli ďalšiemu útoku. A predsa je to ich každodenná realita.

Aké výsledky priniesli Vaše politické rokovania? Čo môže Svätá stolica urobiť?

Zo strany ukrajinských predstaviteľov sme cítili veľkú vďačnosť voči Svätému Otcovi za jeho slová i výzvy. Cítia podporu pápeža Leva XIV., rovnako ako predtým pápeža Františka.

To nás povzbudzuje pokračovať v rozhovoroch s medzinárodným spoločenstvom i s ruskými predstaviteľmi a zároveň pokračovať v humanitárnych misiách, akou je služba kardinála Mattea Mariu Zuppiho pri návrate detí, vojnových zajatcov a civilistov.

Pre mňa osobne bola táto skúsenosť veľmi pozitívna. Pripomenula mi, že svet nie je taký, aký ho poznáme v Taliansku alebo v mojom rodnom Anglicku. Existuje aj temná stránka dnešného sveta.

Nesmieme sa vzdať. Aj my musíme bojovať – prostriedkami, ktoré máme – aby sme prispeli k mieru.

Mnohí sa pýtali, kedy príde pápež na Ukrajinu. Čo môžete povedať?

Takmer každý, s kým som sa stretol, mi položil túto otázku. Moja odpoveď je jednoduchá. Svätý Otec berie toto pozvanie veľmi vážne.

Budeme starostlivo zvažovať podmienky, aby sme našli čas a spôsob návštevy, ktoré budú čo najprospešnejšie pre Ukrajinu aj pre mier vo svete.

Vidíte nádej na prímerie v blízkej budúcnosti?

Počas týchto dní som videl veľké odhodlanie ukrajinskej strany pracovať na dosiahnutí prímeria. Ťažko povedať, či sa to podarí v krátkom čase. Musíme však pokračovať týmto smerom.

A ako sme videli v Berdyčive – mieste s bohatou mariánskou tradíciou a mnohými svedectvami o zázračných uzdraveniach – nesmieme nikdy vylučovať ani možnosť zázraku.

Čo si z tejto cesty odnášate vo svojom srdci?

Predovšetkým obraz zbombardovaných bytových domov. Navštívili sme ich v kyjevskej ulici Bratstva Tarasivciv spolu s miestnymi predstaviteľmi a pracovníkmi Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR).

Človek si uvedomí obrovský rozdiel medzi tým, keď vidí zábery v televízii, a tým, keď stojí priamo na mieste, kde ešte pred niekoľkými dňami žili rodiny podobné tej našej. Keď vidíte zmätených a zúfalých ľudí, ktorí prišli o všetko, ich tváre, ich pohľady, ale zároveň aj dôstojnú nádej na lepšie dni... To sú obrazy, ktoré vo vás zostanú navždy.

Preklad a spracovanie sr. Jana Pavla Halčinová DKL