Na prvom zasadaní konzistória sa zišlo 178 kardinálov spolu s pápežom

Vatican News

Na prvom zasadaní konzistória v piatok dopoludnia bolo prítomných 178 kardinálov, ktorí sa posadili k stolom podľa pracovných skupín, do ktorých patria. Sú rozdelení do ôsmich skupín kardinálov-voličov, ktorí sú ordinármi (vrátane nunciov a kardinálov-voličov, ktorí ukončili službu ako ordinári), a 10 skupín kardinálov-voličov z Rímskej kúrie a kardinálov nevoličov.

Po zaspievaní hymnu „Veni Creator“ kardinál Rueda Aparicio, ktorý moderoval prvé zasadnutie, otvoril rokovanie a udelil slovo kardinálovi Re, dekanovi Kardinálskeho kolégia, aby predniesol svoj pozdrav. Následne vystúpil Svätý Otec Lev XIV. s úvodným prejavom.

Na záver prejavu kardinál Rueda Aparicio zdôraznil pápežovu prosbu o pomoc adresovanú kardinálom a uistil ho o ich podpore, s vierou, radosťou a ochotou. Kardinál potom stručne predstavil zasadnutie na tému „V akom svete sme povolaní hlásať evanjelium?“. Nakoniec dal slovo kardinálovi Ryśovi, ktorý ponúkol biblickú meditáciu ako úvod k reflexii v pracovných skupinách o „utrpeniach, napätiach a otázkach, ktoré dnes prežívajú národy a cirkevné spoločenstvá“, ako aj o „znameniach nádeje, vernosti evanjeliu a možného zmierenia, ktoré treba priniesť do spoločného načúvania“.

Práca v skupinách

Po dlhšej chvíli tichej modlitby mali kardináli, rozdelení do jednotlivých skupín, možnosť podeliť sa o svoje myšlienky podľa stanovených pokynov. O 12.10 hod. na plenárnom zasadnutí tajomníci niektorých skupín – všetkých 8 z prvej skupiny a 4 z druhej – podali správu o svojich spoločných úvahách. Všetky skupiny zdôraznili utrpenie, ktoré prežívajú muži a ženy v tomto období hlbokých spoločenských zmien.

Medzi témami, ktoré sa objavili v odpovediach na prvú otázku, patrí rastúca polarizácia v rámci spoločností a komunít, ktorá vedie k politickým napätiam a násiliu a ktorú živia sociálne rozpory, ako aj šírenie falošných informácií a všeobecná komunikácia, ktorá nepodporuje vzájomné stretávanie sa; bolo zdôraznené, že polarizácia sťažuje riadenie a spolunažívanie, že násilie sa čoraz viac stáva prostriedkom riešenia sporov, čo vedie k osobným antagonizmom, agresivite alebo, na medzinárodnej úrovni, k vojnám a konfliktom.

Niektoré pracovné skupiny poukázali na to, že mnohé miesta na svete trpia nedostatkom úcty voči náboženským a etnickým menšinám, čo ohrozuje náboženskú slobodu a vedie k nepriateľstvu, ba dokonca k násiliu, najmä voči Cirkvi; v tejto súvislosti niektoré skupiny spomenuli aj nárast antisemitizmu. Mnohé pracovné skupiny hovorili o prehnanom individualizme, kríze rodiny, predovšetkým o osamelosti starších ľudí aj mladých, ako o príčine ešte horších problémov, o náraste samovrážd a užívaní drog. V tejto súvislosti sa veľa hovorilo o mladých ľuďoch, a to aj v kontexte hospodárskej, finančnej krízy a krízy na trhu práce.

V centre mnohých príspevkov bolo uvedomenie si všeobecného pocitu nedôvery, fatalizmu a bezmocnosti voči inštitúciám, demokracii a budúcnosti, čo súvisí aj s poklesom pôrodnosti, nárastom zločineckých skupín, mládežníckej kriminality a obchodu s drogami. V tomto zmysle viaceré skupiny zdôraznili úlohu sekularizmu, straty transcendentných a duchovných hodnôt, zmyslu života, ako aj šírenie pocitu únavy a absencie perspektívy pravdy, ktoré sú znakmi neschopnosti uznať odlišnosť a budovať vzťahy a väzby.

Hovorilo sa o nevyhnutnosti pristupovať k migračnému fenoménu ľudsky a kresťansky, keďže tento fenomén mení tvár národov, spoločností a komunít, čím sa stáva naliehavou potreba skutočných integračných politík, zatiaľ čo vznikajú nové formy vylúčenia; spomenula sa aj ekologická kríza, ako aj korupcia a utrpenie spojené so životom vo veľkých mestách.

Cirkev ako matka a miesto prijatia

Vzhľadom na tieto situácie a utrpenie popisované na mnohých úrovniach, všetky skupiny zdôraznili, že je nevyhnutné, aby sa Cirkev prejavovala ako matka, ako miesto, ktoré prijíma – aj prostredníctvom reštrukturalizácie farností –, schopná uznať svoje chyby a premeniť utrpenie na príležitosť k rastu, a pripomínať svetu, že sme ľudská rodina. V tomto kontexte tiež vzišlo silné uvedomenie si zodpovednosti zverenej Cirkvi v súčasnom historickom momente. Mnohé skupiny poznamenali, že zatiaľ, čo mnohé inštitúcie prechádzajú krízou hodnovernosti, Cirkev sa cíti povolaná s vážnosťou vystupovať v prospech dôstojnosti osoby, mieru, zmierenia a spoločného dobra. A osobitne v kontextoch, kde je blízko k utrpeniu ľudí, rastie uvedomovanie si toho, ako práve tam možno nájsť tú hodnovernosť, ktorá chýba v iných inštitúciách.

Cirkev je odborníčkou na autentické vzťahy a na svet hľadí so súcitom: vidí mladých ľudí, ktorí majú rastúcu túžbu po evanjeliu, s ktorými možno prostredníctvom blízkosti budovať lepší svet; vidí, ako je synodalita prozreteľnostnou cestou pre Cirkev a ľudstvo k nájdeniu odpovedí, ktoré svet hľadá; ako sú dobročinná láska a podpora solidarity autentickým svedectvom veľkodušných mužov a žien, laikov a laičiek; ako môžu migranti byť požehnaním pre spoločenstvá, ktoré ich prijímajú; pracuje v prospech pokoja a zapojenia všetkých do spoločenstiev viery. V tomto zmysle bola spomenutá aj hodnota svedectva Cirkvi, keď je v menšine, ako malé stádo medzi mnohými národmi sveta. Rôzne skupiny zdôraznili význam vzdelávania ako priestoru, kde je možné znovu budovať spoločné dobro a podporovať rast povolaní, a opísali ľudovú zbožnosť a slávenie viery Božieho ľudu ako znaky nádeje.

Hovorilo sa o tom, ako sú v tomto zmysle znakom všetky snahy zamerané na odmietnutie násilia a na dialóg, ako napríklad ekumenický a medzináboženský dialóg, i o zásadnej úlohe modlitby pri podporovaní mieru. V tej istej súvislosti niektoré skupiny spomenuli nedávnu cestu Svätého Otca do Španielska a slová pápeža Leva, ktorý je v tejto dobe verným a slobodným hlasom.

Pápež Lev zostal až do začiatku práce v skupinách, aby sa potom vrátil ešte pred obnovením plenárneho zasadnutia. Na záver relácií skupín vystúpil s krátkym prejavom, v ktorom poďakoval prítomným a opäť zdôraznil hodnotu účasti a dialógu. Citoval meditáciu kardinála Ryśa, obraz človeka, ktorý je obeťou, takmer mŕtvy: „Ak nie sme slepí, je pravda, že je tu veľa utrpenia.“ Osamelosť a utrpenie, povedal pápež, sú akoby výsledkom tejto spoločnosti, výzvou, na ktorú Cirkev odpovedá tým, že všetkých pozýva k spoločenstvu, a to nielen otváraním kostolov a slávením sviatostí, ale aj vytváraním príležitostí a zážitkov stretnutia.

Zasadnutie sa skončilo modlitbou Anjel Pána a popoludňajšie stretnutie bolo stanovené na 16:00.

Preklad: Zuzana Klimanová