Medzinárodná teologická komisia: Budúcnosť ľudstva je vo vzťahoch, nie v technológii

Isabella Piro – Vatican News

„Quo vadis, humanitas? – Kam kráčaš, ľudstvo?“ Názov nového dokumentu Medzinárodnej teologickej komisie (CTI), ktorý 9. februára schválil pápež Lev XIV., vystihuje jeho základnú otázku aj cieľ. V čase bezprecedentného technologického zrýchlenia chce teológia ponúknuť teologický a pastoračný pohľad, ktorý chápe ľudský život ako integrálne povolanie a spoluzodpovednosť voči druhým i voči Bohu vo svetle evanjelia.

Kľúčovým východiskom je koncilová konštitúcia Gaudium et spes, vydaná pred vyše šesťdesiatimi rokmi. Dokument z nej preberá otvorený dialóg medzi Cirkvou a súčasným svetom i chápanie človeka ako jednoty tela a duše, srdca a svedomia, rozumu a vôle.

Rozvoj medzi transhumanizmom a posthumanizmom

Prvá kapitola dokumentu sa venuje rozvoju, ktorý sa pohybuje medzi dvoma pólmi: transhumanizmom a posthumanizmom. Transhumanizmus predstavuje snahu zlepšiť životné podmienky ľudí pomocou vedy a technológie a prekonať fyzické či biologické limity. Posthumanizmus ide ešte ďalej a sníva o nahradení samotného človeka, pričom zdôrazňuje postavu kyborga – hybridu, ktorý stiera hranicu medzi človekom a strojom.

Medzi týmito dvoma pólmi stojí kresťanská viera, ktorá podľa dokumentu „podnecuje hľadať syntézu“ ľudských napätí v Kristovi, Božom Synovi, ktorý sa stal človekom, zomrel a vstal z mŕtvych.

Digitálny svet ako prostredie života

Dokument sa osobitne venuje digitálnej technológii, ktorá už „nie je len nástrojom, ale stáva sa skutočným prostredím života“, pretože formuje ľudské činnosti aj vzťahy.

S tým súvisia viaceré riziká. V environmentálnej oblasti vedie rozširovanie umelého sveta k ekonomike založenej na neobmedzenom využívaní zdrojov v mene maximálneho zisku. „Tragickým dôsledkom“ je ekologický dlh medzi severom a juhom sveta, divoká urbanizácia či znečisťujúce extrakčné politiky.

Vo vzťahoch s druhými môže digitálna revolúcia viesť k tomu, že sa jednotlivec cíti bezvýznamný v nezvládnuteľnom prúde informácií a udržiava iba čisto virtuálne kontakty.

Rast moci umelej inteligencie

Čoraz výraznejšie sa prejavuje aj moc umelej inteligencie. V takto hyperprepojenom svete môžu ekonomické, politické, sociálne či vojenské dynamiky začať byť „nekontrolovateľné a neovládateľné“, čo so sebou nesie riziko „sociálnej kontroly a manipulácie“.

Dokument zároveň uznáva pozitíva technologického rozvoja v oblasti komunikácie, napríklad podporu „aktívneho občianstva či nezávislého informovania“, ktoré umožňuje upozorňovať na porušovanie ľudských práv. Zároveň však varuje pred nekonečným trhom správ a osobných údajov, ktoré často nie sú overené alebo sú manipulované.

Masmédiá preto nemožno považovať za neutrálne nástroje a ich vplyv na etiku a kultúru vyvoláva otázky pre samotnú antropológiu.

Infosféra a kríza demokracie

V prostredí takzvanej infosféry je jednotlivec čoraz neistý vo svojej identite a hľadá uznanie druhých. Niekedy ho získava „skresľovaním reality“ alebo „presadzovaním vlastných práv“ proti druhým.

Z toho vznikajú sociálne konflikty, ktoré sa často menia na konflikt identity. Dokument zároveň upozorňuje na „krízu západných demokracií“, ktoré čoraz ťažšie nachádzajú spoločnú odpoveď na otázku, čo nás spája ako ľudské bytosti.

Keď sa verejná mienka riadi počtom lajkov, politická diskusia sa fragmentuje na silne polarizované skupiny, ktoré spolu komunikujú konfliktným a neraz „agresívnym spôsobom“.

Human enhancement a rovnováha medzi technológiou a človekom

Informačná revolúcia mení aj spôsob, akým vnímame poznanie. Hrozí, že jeho horizont sa zúži iba na to, čo dokáže spracovať umelá inteligencia, zatiaľ čo filozofia, teológia či etika budú považované za subjektívne otázky.

Podobná logika sa môže preniesť aj na telo. Pokroky biotechnológií sú síce pre zdravie a blahobyt mnohých ľudí pozitívne, no dokument varuje pred „kultom tela“, ktorý sa najmä v západnom svete spája s „ideálom stále mladej a dokonalej postavy“.

Riziko predstavuje aj koncept human enhancement, teda technologického zlepšovania človeka pomocou biomedicínskych, genetických či kybernetických prostriedkov. Ak sa chápe „bez hraníc a bez opatrnosti“, je potrebné znovu premýšľať o rovnováhe medzi tým, čo je „technicky možné a čo je ľudsky rozumné“.

Digitálna technológia a náboženstvo: svetlá a tiene

Dokument sa venuje aj vzťahu medzi digitálnou technológiou a náboženstvom. Pozitívom je jednoduchší prístup k informáciám a poznaniu. Negatívom však môže byť vznik obrovského „náboženského trhu“ na internete, ktorý ponúka vieru podľa individuálnych preferencií.

Upozorňuje sa aj na prípady, keď sa kresťanská komunikácia na sociálnych sieťach používa „na podnecovanie polemík alebo na poškodzovanie dobrého mena iných ľudí“. V extrémnych prípadoch sa technológia stáva akýmsi sprostredkovateľom posvätného, čo vedie k javom ako „virtuálne požehnania či digitálny spiritualizmus“.

Kultúra pamäti a kultúrna amnézia

Druhá kapitola sa sústreďuje na integrálne povolanie človeka, ktoré treba chápať v kategóriách času, priestoru a vzťahu.

Podľa dokumentu sa dnes stráca zmysel pre dejiny. Všetko sa „redukuje na prítomnosť uzavretú do seba a kultúra pamäti ustupuje kultúrnej amnézii“. Technológia robí všetko súčasným, no prítomnosť bez minulosti nemá budúcnosť ani nádej.

Evanjelium sa v tejto situácii javí ako „protikultúra“, pretože v zrýchlení dejín ponúka ich zmysel v Ježišovi Kristovi, ktorý je miestom stretnutia ľudského času a Božej večnosti.

Fenomén „urban age“

Dokument sa venuje aj fenoménu urban age, teda vzniku rozsiahlych metropolitných regiónov, ktoré spájajú centrá a periférie.

Globalizovaná kultúra a mobilita síce robia človeka občanom sveta, zároveň z neho však robia nomáda v anonymných priestoroch, akými sú letiská či nákupné centrá. „Stráca sa tak postava pútnika“, ktorý putuje bez toho, aby prerušil vzťah so svojou krajinou a s Božím povolaním.

Globalizovaný priestor zároveň vyvoláva „pocit ohrozenia“ druhým a premieňa „prahy“ stretnutia na hranice. Kristus totiž „otvára priestor národov a ľudí“, čím ho robí miestom pohostinným v spasiteľnej prítomnosti a na ceste k transcendentnej budúcnosti.

Vzťahy ako hrádza proti uniformnej globalizácii

Dokument zdôrazňuje význam vzťahov a spolupatričnosti k rodine, národu a tradícii. Tieto väzby formujú osobnú identitu a predstavujú hrádzu proti „uniformnej globalizácii“.

Princíp jednoty v rozmanitosti je pripomenutý v mene bratstva a sociálneho priateľstva. Do tejto perspektívy patrí aj Boží ľud, ktorým je Cirkev, otvorená rozdielnostiam v rámci „spoločného projektu“. V druhej kapitole je tiež ústredným motívom princíp spoločného dobra a pozornosť je venovaná najchudobnejším, ktorí v dôsledku technologickej moci riskujú, že sa stanú „vedľajšími škodami“, ktoré budú „bez milosti“ zmietnuté.

Nekonečná dôstojnosť každého ľudského života

Integrálne povolanie človeka smeruje k naplneniu v láske. Každý život je plodom „tvorivej lásky Otca“, ktorý miloval človeka ešte skôr, než ho stvoril.

Z toho vyplýva, že „každý ľudský život má nekonečnú hodnotu a nesmie byť podriadený žiadnym politickým, ekonomickým ani sociálnym kritériám, ktoré by znižovali jeho „nekonečnú dôstojnosť“.

Dokument zároveň upozorňuje, že najmä v západnom svete sa šíri kultúra nepovolania, ktorá mladým ľuďom berie horizont zmyslu života a nádeje.

Identita dozrieva v láske

Tretia kapitola sa venuje identite človeka. Dokument zdôrazňuje, že „nikto nemôže byť šťastný, ak nevie, kto je“. Každý človek má preto „úlohu“ stať sa sám sebou a pretvárať svet podľa Božieho plánu.

Ľudská identita dozrieva predovšetkým v láske. Dokument pripomína aj potrebu „prijať telo ako dar a nie ako materiál na ľubovoľné úpravy“. Aj postihnutie „môže byť príležitosťou pre dobro, múdrosť a krásu“.

Vzťahy s druhými a so stvorením

Čím „autentickejšie“ človek žije medziľudské vzťahy, tým viac dozrieva jeho „osobná identita“. Byť darom pre druhých znamená odpovedať na povolanie k „spoločenstvu“ založenému na dialógu, počúvaní a schopnosti prijímať druhých.

Ľudia majú zároveň prevziať úlohu „zodpovedných správcov“ stvorenstva a „rešpektovať jeho zákony“.

Polárne napätia ľudskej identity

Štvrtá kapitola analyzuje napätia, ktoré sprevádzajú formovanie ľudskej identity: medzi materiálnym a duchovným, mužom a ženou, jednotlivcom a spoločenstvom či medzi konečným a nekonečným.

Tieto napätia sa nemajú chápať dualisticky, ale ako jednotu dvoch, ktorá zachováva hodnotu rozdielnosti. Ich vzorom je „život Najsvätejšej Trojice“, v ktorom sa vzťah medzi dvoma otvára k tretiemu.

Táto dynamika vrcholí v Eucharistii, ktorá „obnovuje ľudské vzťahy a otvára ich k spoločenstvu“.

Príklad Panny Márie

Na záver dokument zdôrazňuje, že „budúcnosť ľudstva sa nerozhoduje v laboratóriách bio-inžinierstva, ale v schopnosti žiť napätia súčasnosti“ bez straty zmyslu pre hranice a pre tajomstvo zmŕtvychvstalého Krista.

Vzorom je Panna Mária, ktorá slobodne prijala Boží dar a stala sa príkladom človeka, ktorý naplno uskutočňuje svoje povolanie.

Spracoval Martin Jarábek