Kard. Parolin: Návšteva pápeža v Monaku bude pozvaním k viere a k stretnutiu

Massimiliano Menichetti - Vatican News

Monacké kniežatstvo očakáva Petrovho nástupcu. Prvá cesta pápeža Leva XIV. do Európy mimo Talianska chce byť konkrétnym znakom blízkosti a povzbudenia vo viere nielen pre katolícke spoločenstvo tohto malého štátu, ale pre celé ľudstvo. Kardinál Pietro Parolin, štátny sekretár Svätej stolice, vyjadruje nádej, že „táto cesta dodá nový impulz poslaniu miestnej Cirkvi a posilní spoločné úsilie na naliehavých frontoch“, ako sú ochrana stvorenstva, obrana života a podpora medzinárodnej solidarity bez toho, aby sa zabúdalo na „najzraniteľnejších“.

Aký význam má návšteva Svätého Otca v Monackom kniežatstve?

Ako je známe, ide o prvú európsku destináciu pápeža Leva XIV. mimo Talianska, čo z nej robí originálnu voľbu. Z historického hľadiska má táto cesta osobitný význam aj preto, že posledná návšteva rímskeho pápeža v Monaku siaha do 16. storočia, keď tam Pavol III. prišiel v rámci mierových rokovaní medzi Karolom V. a Františkom I.

Existuje tiež viacero výnimočných styčných bodov medzi Svätou stolicou a Monakom – kde je katolícke náboženstvo stále štátnym náboženstvom – najmä v oblasti obrany života a ďalších bioetických otázok. Zo 40-tisíc obyvateľov kniežatstva je približne 10-tisíc občanov Monaka a zostávajú hlboko pripútaní k svojim tradíciám a osobitným pobožnostiam, ktoré tvoria základ ich identity, jednoty a kontinuity ich inštitúcií; myslím najmä na významnú slávnosť svätej Devoty na konci januára. Inštitucionálna návšteva pápeža je tak v plnom súlade s pastoračnou návštevou Petrovho nástupcu.

Ako môžu malé štáty prispieť k budovaniu spravodlivého a pokojného medzinárodného poriadku?

V čase, keď sa medzinárodné právo javí oslabené a neraz prehlušené „logikou sily“ – s nebezpečným návratom teórií ospravedlňujúcich preventívne vojny, ktoré dokážu len zapáliť svet a obrátiť silu práva na právo sily – sa malé štáty ukazujú ako prirodzení ochrancovia multilateralizmu.

Predstavujú totiž zásadnú hrádzu proti autoritárskym tendenciám, keďže pre malé štáty nie je právna norma bremenom, ale najvyššou zárukou prežitia a slobody. Medzinárodný vplyv sa dnes nemeria iba vojenskou silou, ale morálnou dôveryhodnosťou a schopnosťou pôsobiť ako neutrálne mosty zmierenia. Skutočnosti, akou je Monako, ukazujú, že pravá bezpečnosť nespočíva v zbrojení, ale v stabilite vzťahov.

Trvalý mier musí byť predovšetkým „spravodlivý“, založený na rešpekte k ľudskej dôstojnosti, nie na nanútených rovnováhach. Práve malé štáty často stoja na čele globálnej agendy pri riešení existenčných výziev, ako je ochrana oceánov či udržateľný rozvoj – tém, ktoré presahujú geografické hranice a vyžadujú spoločnú zodpovednosť.

Aké posolstvo môže priniesť táto prvá pápežská cesta do Európy?

Voľba Monaka zo strany Svätého Otca zapadá aj do strategickej logiky vernej diplomatickej tradícii Svätej stolice. V tejto ceste možno vidieť kontinuitu s predchádzajúcim pontifikátom, ktorý vnímal Stredomorie ako laboratórium mieru, v ktorom sa rozvíja „spolužitie rozdielností“.

Už v 50. rokoch Giorgio La Pira vystihol geopolitickú hodnotu stredomorského priestoru ako kľúčového bodu svetového mieru, odkiaľ „vlna rokovaní a mieru zasiahne národy celej zeme“. Svätý Otec však zároveň dôrazne pripomína, že predpoklad mieru medzi ľuďmi a národmi vedie cez jednotu s Bohom a so sebou samými. Iba zmierený človek je schopný vstúpiť do dynamiky pokoja a stať sa tvorcom zmierenia v každodennom živote.

Aké kroky by mali podniknúť európske krajiny v kontexte konfliktov a migrácie?

V súčasnom kontexte vážnych konfliktov a intenzívnych migračných tokov – pričom len počas prvých dvoch mesiacov roku 2026 zahynulo v Stredozemnom mori viac než 600 ľudí, čo je najvyšší počet od roku 2014 – sú európske krajiny povolané byť „majákom civilizácie a ľudskosti“.

Tvárou v tvár hrozbe nekonečných konfliktov a narastaniu vojen je potrebné konať s „odvahou a trpezlivosťou“ pri budovaní ciest dialógu a nepodľahnúť logike zbrojenia. Európa musí znovu objaviť inšpiráciu svojich zakladateľov a prejsť od logiky čisto národných záujmov a bezpečnostného egoizmu k autentickému projektu integrácie a solidarity, pričom do centra každej politiky postaví ľudskú dôstojnosť.

Migračnú výzvu nemožno riešiť uzatváraním sa ani budovaním múrov, ale riešením hlbokých príčin, ktoré nútia celé národy opúšťať svoju vlasť, a podporou takzvaného „práva neemigrovať“ prostredníctvom stability a hospodárskeho rastu v krajinách pôvodu. Skutočná európska bezpečnosť sa nebuduje izoláciou, ale zodpovednou otvorenosťou, investíciami do mladých a úsilím o spoločnú sociálnu spravodlivosť na oboch brehoch Stredozemného mora.

Môže Stredozemné more ešte plniť úlohu mosta medzi národmi a náboženstvami?

Stredozemné more nie je iba geografickým pojmom, ale duchovnou a kultúrnou križovatkou – takúto úlohu mu zverila história. Toto poslanie však nie je automatickým dedičstvom minulosti, ale záväzkom, ktorý treba každodenne obnovovať prostredníctvom kultúry stretnutia.

Keďže mier sa často buduje práve na hraniciach, brehy tohto mora sú dnes povolané stať sa trvalými laboratóriami medzináboženského dialógu a politickej spolupráce. Napriek napätiam existuje množstvo „semien pokoja“ – mladí ľudia, komunity a cirkevné iniciatívy – ktoré pracujú na tom, aby sa rozmanitosť nevnímala ako hrozba, ale ako spoločné bohatstvo.

Aké povzbudenie prinesie pápež katolíkom v Monaku?

Svätý Otec prichádza do Monaka, aby posilnil svojich bratov vo viere, vedomý si toho, že svedectvo silného katolíckeho spoločenstva – dôsledného vo viere i v službe spoločnému dobru – môže byť zdrojom uznania a možno aj inšpirácie pre ďalšie európske krajiny s rovnakými koreňmi.

Konkrétne bude táto návšteva povzbudením k prehĺbeniu života viery prostredníctvom hľadania pravdy a výzvou obnoviť túžbu po vnútornom živote. Univerzálnosť katolicizmu zároveň umožňuje autentickú otvorenosť voči rozmanitosti multikultúrnej a medzinárodnej spoločnosti prostredníctvom stretnutia.

Čo očakávate od tejto návštevy vy osobne?

Táto apoštolská cesta nie je iba diplomatickým gestom, ale historickým momentom hlbokého cirkevného významu. Pápež Lev XIV., prvý pápež modernej doby, ktorý navštívi Monacké kniežatstvo, prichádza napísať novú kapitolu v stáročiach plodného priateľstva medzi Svätou stolicou a Monakom.

Zvolené motto „Je suis le Chemin, la Vérité et la Vie“ (Jn 14, 6) predstavuje jadro posolstva, ktoré chce Svätý Otec odovzdať: znovu potvrdiť prvenstvo Krista v čase zložitých výziev a neistôt. Hoci ide o krátku cestu, prítomnosť Petrovho nástupcu v predvečer Svätého týždňa má prorocký význam.

Monako ukazuje, že katolícka viera ako štátne náboženstvo neobmedzuje občianske spolužitie, ale ho osvetľuje. Kniežatstvo tak naznačuje možnosť „zdravej laickosti“, v ktorej spolupráca medzi Cirkvou a štátom nie je len dedičstvom minulosti, ale živou silou schopnou viesť dialóg s modernitou bez straty vlastných kresťanských koreňov.

Očakáva sa, že táto cesta dodá nový impulz poslaniu miestnej Cirkvi a posilní spoločné úsilie v naliehavých oblastiach: ochrana stvorenstva, obrana života a podpora medzinárodnej solidarity, ktorá nezabúda na najzraniteľnejších. Pápež Lev XIV. prichádza pripomenúť, že iba kráčaním v pravde možno budovať autentický a trvalý mier.

Preklad Martin Jarábek