Kard. Parolin: Hrozí, že pre preventívne vojny sa svet ocitne v plameňoch

Andrea Tornielli

„Toto porušovanie medzinárodného práva je naozaj znepokojujúce: spravodlivosť nahradila sila.“ Kardinál Pietro Parolin, štátny sekretár, hovorí s vatikánskymi médiami o prebiehajúcej vojne na Blízkom východe a s obavami konštatuje, že „sa nebezpečne presadzuje multipolarizmus charakterizovaný nadradenosťou moci a sebareferenčnosťou“.

Eminencia, ako prežívate tieto dramatické hodiny?

S veľkým smútkom, pretože národy Blízkeho východu, vrátane už aj tak krehkých kresťanských komunít, opäť upadli do hrôzy vojny, ktorá brutálne ničí ľudské životy, spôsobuje deštrukciu a vťahuje celé národy do špirály násilia s neistým výsledkom. Uplynulú nedeľu počas modlitby Anjel Pána pápež hovoril o „tragédii obrovských rozmerov“ a o riziku „neopraviteľnej priepasti“. Sú to viac než výrečné slová na opísanie situácie, ktorou prechádzame.

Čo si myslíte o útoku Spojených štátov a Izraela na Irán?

Domnievam sa, že mier a bezpečnosť treba pestovať a presadzovať prostredníctvom možností, ktoré ponúka diplomacia, predovšetkým tá, ktorá sa uplatňuje v multilaterálnych organizáciách, kde majú štáty možnosť riešiť konflikty nekrvavým a spravodlivejším spôsobom. Po druhej svetovej vojne, ktorá si vyžiadala približne 60 miliónov obetí, chceli otcovia zakladatelia vytvorením Organizácie Spojených národov ušetriť svoje deti od hrôzy, ktoré sami zažili. Preto sa v Charte OSN rozhodli uviesť presné pokyny na riešenie konfliktov. Dnes sa zdá, že tieto snahy vyšli nazmar. Nielen to, ale ako pripomenul pápež diplomatickému zboru na začiatku roka, „diplomaciu, ktorá podporuje dialóg a hľadá konsenzus všetkých, nahrádza diplomacia sily, jednotlivcov alebo skupín spojencov“ a myslíme si, že mier je možné dosiahnuť prostredníctvom „zbraní“.

Keď sa hovorí o príčinách vojny, je zložité určiť, kto má pravdu a kto sa mýli. Isté však je, že vojna vždy prináša obete a ničenie, ako aj ničivé dôsledky pre civilné obyvateľstvo. Preto Svätá stolica uprednostňuje upozorňovať na potrebu využiť všetky prostriedky, ktoré ponúka diplomacia, na riešenie sporov medzi štátmi. História nás už naučila, že len politika, s námahou vyjednávania a pozornosťou venovanou vyvažovaniu záujmov, môže zvýšiť dôveru medzi národmi, podporovať rozvoj a zachovať mier.

Po izraelských útokoch v Libanone

Zdôvodnením útoku bolo zabrániť výrobe nových rakiet, teda išlo o „preventívnu vojnu“...

Ako uvádza Charta OSN, použitie sily sa má považovať len za posledné a mimoriadne závažné opatrenie, ktoré sa uplatňuje až po vyčerpaní všetkých prostriedkov politického a diplomatického dialógu, po dôkladnom zvážení hraníc nevyhnutnosti a proporcionality na základe prísnych overení a oprávnených dôvodov a vždy v rámci multilaterálneho riadenia. Ak by sa štátom priznalo právo na „preventívnu vojnu“ podľa vlastných kritérií a bez nadnárodného právneho rámca, celý svet by riskoval, že sa ocitne v plameňoch. Toto porušenie medzinárodného práva je naozaj znepokojujúce: spravodlivosť nahradila sila, silu práva nahradilo právo sily, s presvedčením, že mier môže nastať až vtedy, keď je nepriateľ zničený.

Akú váhu majú masívne pouličné demonštrácie z uplynulých týždňov, ktoré boli v Iráne potlačené krvavým zásahom? Dá sa na ne zabudnúť?

Určite nie, aj to bolo dôvodom hlbokého znepokojenia. Ašpirácie národov musia byť zohľadnené a garantované v právnom rámci spoločnosti, ktorá zaručuje všetkým slobodné a verejné vyjadrovanie svojich názorov, a to platí aj pre drahý iránsky ľud. Zároveň sa môžeme pýtať, či si naozaj myslíme, že riešenie môže prísť prostredníctvom odpálenia rakiet a bômb.

Prečo je tu dnes takýto úpadok medzinárodného práva a diplomacie?

Zaniklo vedomie, že spoločné dobro je skutočne prospešné pre všetkých, teda že dobro druhého je dobrom aj pre mňa, a že spravodlivosť, prosperita a bezpečnosť sa realizujú v takej miere, v akej z nich môžu mať prospech všetci. Tento princíp je základom vytvorenia multilaterálneho systému alebo odvážneho projektu, akým je Európska únia. Toto vedomie oslablo, čo viedlo k nárastu hladu po vlastných záujmoch.

To má ďalší dôsledok: systém multilaterálnej diplomacie vo vzťahoch medzi štátmi prechádza hlbokou krízou, okrem iného kvôli nedôvere, ktorú štáty prechovávajú voči právnym záväzkom, ktoré obmedzujú ich konanie. Takýto postoj predstavuje druhú stranu túžby po moci: túžbu konať slobodne, vnucovať ostatným svoj poriadok a vyhýbať sa dramatickému, avšak ušľachtilému úsiliu politiky, ktoré pozostáva z diskusií, vyjednávaní, výhod pre seba a ústupkov voči ostatným. Nebezpečne sa presadzuje multipolarizmus charakterizovaný primátom moci a sebareferenčnosťou. Žiaľ, spochybňujú sa princípy ako sebaurčenie národov, územná suverenita, pravidlá, ktoré regulujú samotnú vojnu (ius in bello). Celý aparát vybudovaný medzinárodným právom v oblastiach ako odzbrojenie, rozvojová spolupráca, dodržiavanie základných práv, duševné vlastníctvo a obchodná výmena a tranzit sa spochybňuje a postupne sa odkladá. A predovšetkým sa zdá, že sa stratilo povedomie o tom, čo už v roku 1795 napísal Immanuel Kant: „Porušenie práva na jednom mieste na zemi je cítiť na všetkých miestach“. Ešte závažnejšie je v niektorých ohľadoch odvolávať sa na medzinárodné právo podľa toho, ako to danej strane vyhovuje.

Na čo sa to vzťahuje?

Mám na mysli skutočnosť, že existujú prípady, keď medzinárodné spoločenstvo vyjadruje pobúrenie a mobilizuje sa, a prípady, keď tak nerobí alebo tak robí oveľa miernejšie, čím vytvára dojem, že existujú porušenia práva, ktoré treba sankcionovať, a iné, ktoré treba tolerovať, civilné obete, ktoré treba ľutovať, a iné, ktoré treba považovať za „vedľajšie škody“. Neexistujú mŕtvi prvej a druhej triedy, ani ľudia, ktorí majú väčšie právo na život ako iní len preto, že sa narodili na jednom kontinente a nie na inom, alebo v určitej krajine. Chcel by som pripomenúť dôležitosť medzinárodného humanitárneho práva, ktorého dodržiavanie nemôže závisieť od okolností a vojenských a strategických záujmov. Svätá stolica dôrazne potvrdzuje svoje odsúdenie akejkoľvek formy zapojenia civilistov a civilných objektov, ako sú obydlia, školy, nemocnice a miesta kultu, do vojenských operácií a žiada, aby bol vždy chránený princíp nedotknuteľnosti ľudskej dôstojnosti a posvätnosti života.

Aké krátkodobé vyhliadky vidíte pre túto novú krízu?

Dúfam a modlím sa, aby výzva k zodpovednosti, ktorú pápež Lev XIV. vyslovil minulú nedeľu, bola prijatá a aby sa dostala do sŕdc tých, ktorí rozhodujú. Veľmi si prajem, aby čoskoro utíchol hluk zbraní a aby sa uskutočnil návrat k rokovaniam. Rokovania nesmieme zbaviť zmyslu: je nevyhnutné poskytnúť im potrebný čas, aby mohli dosiahnuť konkrétne výsledky, a to trpezlivo a odhodlane. Okrem toho musíme uznať, že medzinárodný poriadok sa hlboko zmenil, v porovnaní s tým, ktorý bol pred osemdesiatimi rokmi vytvorený založením OSN. Bez nostalgie za minulosťou je nevyhnutné bojovať proti akejkoľvek delegitimizácii medzinárodných inštitúcií a podporovať konsolidáciu nadnárodných noriem, ktoré by pomáhali štátom mierovo riešiť spory prostredníctvom diplomacie a politiky.

Aká je nádej tvárou v tvár tomuto všetkému?

Kresťania dúfajú, lebo dôverujú Bohu, ktorý sa stal človekom, ktorý v Getsemanskej záhrade prikázal Petrovi, aby schoval meč do pošvy, a ktorý na kríži na vlastnej koži zažil hrôzu slepej a nezmyselnej násilnosti. Dúfajú aj preto, lebo napriek vojnám, ničeniu, neistote a všeobecne rozšírenému pocitu stratenosti sa z mnohých častí sveta naďalej ozývajú hlasy, ktoré volajú po mieri a spravodlivosti. Naše národy žiadajú mier! Tento apel by mal zalomcovať vládcami a všetkými, ktorí pôsobia v oblasti medzinárodných vzťahov, a podnietiť ich k väčšiemu úsiliu o mier.

Preklad: Zuzana Klimanová