Duchovné cvičenia (7): Sláva

Mons. Erik Varden OCSO

Sláva

25. februára 2026

Zo siedmej konferencie pôstnych duchovných cvičení.

Keď Ježiš jasne vysvetlil, čo znamená zostať s ním a vstúpiť do Kráľovstva, na ktoré ukazoval, „mnohí z jeho učeníkov sa vrátili späť a už s ním nechodili“. Nedokázali prijať jeho kázanie o sviatostnej skutočnosti, o nerozlučiteľnosti manželstva, o nevyhnutnosti Kríža. Keď bol Kristus ukrižovaný na Kalvárii, synodos, ktorý s ním kráčal ešte šesť dní predtým, už neexistoval. Zostali len dvaja nasledovníci: jeho Matka a Ján, milovaný učeník.

Ján podáva strohý a prenikavý opis Ježišovej kenózy. Odohráva sa na dvoch úrovniach: na úrovni božskej, súcitnej lásky, drvenej v lise Kríža, a na úrovni zrady ľudskej lojality.

A predsa Ján trvá na tom, že práve táto scéna opustenosti zjavuje Kristovu slávu.

„Oslávenie,“ hovorí Bernard, „sa deje pred Božou tvárou“, keď po skončení našej pozemskej púte budeme konečne nazerať to, v čo sme v tomto živote pevne dúfali a čomu sme zverili svoju dôveru v Ježišovom mene. Spes in nomine, res in facie est. Túto stručnú formulu nemožno preložiť inak než trochu ťažkopádnou parafrázou: „Naša nádej je v mene Pána; vytúžená skutočnosť je v tom, že ho uvidíme tvárou v tvár“,

Predsa však aj teraz možno vnímať istú „skrytú slávu“. Augustín rád hovorieval, že obraz slávy v sebe nosíme v „nejasnej podobe“. Keď prejdeme týmto životom, táto podoba sa ukáže zreteľná a „žiarivá“. Bude schopná stáť pred Bohom. Akékoľvek deformácie spôsobené zle používanou slobodou budú vtedy napravené, aby sa podoba zjavila v pôvodne zamýšľanej kráse: ako forma formosa.

Augustín, zároveň hlboko ľudský a neúprosne jasný, zdôrazňuje, že slávu obrazu nemožno nikdy stratiť. Je vtlačená do nášho bytia. Môže však byť pochovaná pod nánosmi tmy, ktoré sa musia odstrániť.

Cirkev pripomína ženám i mužom slávu, ktorá v nich potajomky žije. Ukazuje nám, že dnešná priemernosť a zúfalstvo, a nie naposledy ani moje vlastné zúfalstvo z pretrvávajúcich zlyhaní, nemusia mať posledné slovo; že Boží plán s nami je nekonečne krásny; a že Boh nám skrze Mystické telo Krista dá milosť a silu, ak o ne budeme prosiť.

Cirkev zjavuje žiaru „skrytej slávy“ vo svojich svätých. Sú dôkazom, že aj choroba a poníženie môžu byť prostriedkami, ktoré Prozreteľnosť používa na uskutočnenie slávneho zámeru, dávajúc silu slabým a robia ich žiarivými. Cirkev sprostredkúva „skrytú slávu“ aj vo sviatostiach. Každý katolík vie, aké svetlo môže preniknúť v spovednici, pri pomazaní, pri vysviacke alebo pri sobáši. Najvznešenejšia a istým spôsobom aj najviac zahalená je sláva Najsvätejšej Eucharistie.

Ktorý kňaz by po slávení svätej omše nemohol povedať to, čo kedysi vyjadril jeden veľký hudobník o skúsenosti byť nástrojom jasného sprostredkovania krásy, uzdravenia a pravdy: „Smrť by v skutočnosti nebola tragédiou, lebo to najlepšie, čo je v samom strede ľudského života, bolo videné a prežité,“ so srdcom spaľovaným slávnym úžasom?

Preklad Martin Jarábek