Duchovné cvičenia (11): Komunikovať nádej

Mons. Erik Varden OCSO

Komunikovať nádej

27. február 2026

Toto je jedenásta a posledná konferencia pôstnych duchovných cvičení.

Dňa 11. októbra 1962 svätý pápež Ján XXIII. slávnostne otvoril Druhý vatikánsky koncil. Ako povedal, jeho „najväčšou starosťou“ malo byť to, „aby bol posvätný poklad kresťanskej náuky strážený a vyučovaný účinnejším spôsobom. Táto náuka zahŕňa celého človeka, zloženého z tela a duše, a nám, pútnikom na tejto zemi, prikazuje smerovať k našej nebeskej vlasti“.

Skôr ako o týždeň vypukla kubánska raketová kríza. Zdalo sa, že človek je pripravený vyhodiť do povetria vlastný pozemský pobyt bez akéhokoľvek zreteľa na eschatologický cieľ. Keď boli rany druhej svetovej vojny ešte stále otvorené, ľudstvo si vytváralo nové, desivé perspektívy sebazničenia.

Koncil obklopovala atmosféra neistoty; zároveň však bolo toto obdobie presiaknuté horúcimi nádejami na novú spoločnosť založenú na ľudských právach, spravodlivom obchode a technickom pokroku. Koncil chcel vstúpiť do dialógu s „úzkostnými otázkami o súčasnom vývoji sveta, o mieste a úlohe človeka vo vesmíre, o zmysle jeho osobného i spoločného úsilia, ako aj o konečnom určení skutočnosti a ľudstva“. Nezostal len pri pomenovaní otázok. Ukázal smer ich riešenia, keď ohlásil, že Kristus, ukrižovaný a vzkriesený, je stelesnením budúcnosti ľudstva. Cirkvi zveril úlohu ohlasovať Krista tak, aby sa zreteľne a presvedčivo ukázal ako odpoveď na najnaliehavejšie otázky dneška, bez toho, aby sa čo i len na okamih narušil posvätný poklad náuky.

Môžeme sa pýtať, či sa za šesťdesiat rokov od ukončenia Koncilu vždy a všade zachovala dôvera v silu a účinnosť tohto pokladu. Každá kresťanská generácia sa musí vidieť vo svetle kontrastu, ktorý apoštol Pavol načrtáva v Liste Efezanom: medzi mierou postavy plnosti Krista, zjavenej v jednote viery a poznania, v zrelosti človeka, a stavom detinskosti, zmietaným každým vetrom učenia, raz prefíkanosťou, inokedy klamom, inokedy lacným optimizmom.

Kristus nás volá komunikovať svetu nádej. Mať kresťanskú nádej neznamená nevyhnutne byť optimistom. Kresťan sa zrieka zbožných želaní a rozhoduje sa pre realitu. Demagógovia sľubujú, že veci sa zlepšia; prisvojujú si demiurgickú moc meniť spoločnosti v priebehu jedného volebného obdobia a odvádzajú pozornosť más od prežitých sklamaní chlebom, cirkusmi a očierňovaním protivníkov. Ako veľmi sa od toho líšia Kristove slová: „Chudobných budete mať vždy medzi sebou.“ Hovorí, že „národ povstane proti národu“. Prídu prenasledovania. Nepriateľmi človeka budú členovia jeho vlastnej domácnosti. Niet v tom ochabnutej rezignácie. Pán nás, svojich učeníkov, zaväzuje pracovať bez oddychu na novej, zdravej ľudskosti formovanej láskou v spravodlivosti. Hovorí nám: „Uzdravujte chorých, krieste mŕtvych, očisťujte malomocných, vyháňajte zlých duchov.“ Máme uskutočňovať blahoslavenstvá a dávať zažiariť sláve, ktorá je v nich skrytá. A pritom nám pripomína: „Bezomňa nemôžete nič urobiť.“

Kristus je svetlo národov, Lumen gentium. Len on, keď plní vôľu Otca a koná v Duchu, môže obnoviť tvár zeme. V neho vkladáme dôveru, nie do pominuteľných stratégií.

Môže konať skrze nás, ak súhlasíme s tým, že budeme trpezliví. Pôstne obdobie nám ukazuje, že Boh, ktorý znáša ranu svojej filantropie, je najčinnejší práve vo svojom utrpení. Nádej, ktorú nám zveruje, nie je nádejou v konečne zmodernizované, digitalizované a sterilizované údolie sĺz. Našou nádejou je nové nebo a nová zem, vzkriesenie mŕtvych.

Čas, v ktorom žijeme, hladne túži počuť túto nádej ohlasovanú.

Videli sme niektoré znaky, ktoré nás obklopujú: nové náboženské prebudenie medzi mladými, návrat kategórie pravdy do verejného diskurzu, hľadanie koreňov. Globálne inštitúcie a aliancie sa rozpadajú; sme vystavení strategickým, ekologickým a ideologickým hrozbám. Je prirodzené, že rozumní ľudia dobrej vôle sa pýtajú, čo má v takejto neistote šancu pretrvať. Unavení z budovania života na piesku hľadajú pevnú skalu. Ich srdce je však nepokojné. Otcovia Druhého vatikánskeho koncilu v Gaudium et spes potvrdili, že najlepšie túžby aj najtemnejšie obavy dneška musia zaznievať v srdci kresťanov, pretože kresťanovi nie je cudzie nič, čo je „skutočne ľudské“.

Dovoľte mi podeliť sa o jednu takúto ozvenu, ktorá vo mne silno rezonuje.

Pred rokom, 8. februára 2025, mala americká speváčka Gracie Abrams koncert v Madride. Je to mladá žena, ktorá má všetko, čo by sa dalo považovať za „výhodu“: je krásna, zabezpečená, úspešná. V Madride mala na sebe biele hodvábne šaty. Mohli by to byť svadobné šaty, odev radosti, nebyť dlhých čiernych stúh na pleciach, predzvestí zármutku, ktorý sa, len čo začala spievať, stal jadrom jej posolstva.

V jej textoch je prenikavý smútok, ktorý hraničí s beznádejou a možno ju aj dosahuje. Abrams sa narodila v roku 1999. Jej pieseň Camden sa začína vetou: „Nikdy som to nepovedala, ale viem, že si neviem predstaviť nič po dvadsiatom piatom roku života.“ Pieseň vyjadruje potrebu skrývať žiaľ, „pochovať batožinu tak, aby ju nebolo vidno“, kým navonok človek drží líniu, nazýva to v poriadku, dúfajúc, že si niekto „všimne, ako sa snažím“. Ako mantra sa opakuje refrén: „Celá ja, rana, ktorú treba zavrieť, ale ja nechávam celé to otvorené.“

Madridské vystúpenie Abramsovej s piesňou Camden nakrútil jeden fanúšik a zverejnil ho na YouTube s komentárom: „Šialené. Nemám slov. Plakala som. Umierala som. Som mŕtva.“ Na koncerte boli tisíce ľudí. Spievali spolu, všetci, poznali ten kľukatý text naspamäť, stotožnili sa s ním. Adolescentný Weltschmerz nie je nič nové. Každá generácia si nájde spôsob, ako ho vyjadriť. No v náreku našej doby je niečo osobitné. Nemožno ho odbiť ako fetišizáciu bezútešnosti. Keď človek počúva a sleduje Gracie Abrams, nepochybuje o hĺbke skúsenosti, z ktorej vyrastá jej výkrik. Je až znepokojivé počuť, ako ho zachytí a opakuje, kadenciu za melancholickou kadenciou, jednomyselný mladý dav: „Len som chcel(a), aby si vedel(a), nikdy som nebola dobrá v tom, ako to zvládať. (…) Naozaj dúfam, že toto prežijem.“ Je „nádej“ primerané slovo v takýchto okolnostiach? V skutočnosti o tom pochybujem. To, čo vyniká v textoch, je beznádej tvárou v tvár stále prítomnej hrozbe.

Fanúšikmi Gracie Abrams sú zväčša dievčatá. Stereotyp naznačuje, že chlapci sú iní: priťahuje ich skôr pochmúrne uznanie tvrdosti života, sú rozhodnutí niesť ho s chlapskou odolnosťou a husto zarastenou bradou. Ktokoľvek však ide medzi mladých, rozpráva sa s nimi alebo trávi čas v spovednici, vie, že hranice nie sú také jasné. Vedomie zranenosti preniká našu dobu ako dymový opar.

O to výraznejšie pôsobí žiť Pôstne obdobie v takomto kontexte, upriamiť pohľad na zranené a vystreté telo a vyznať, že práve tu sa nachádza nádej. Po stáročia bola Cirkev opatrná v zobrazovaní rán Kristovho utrpenia. Bola zamestnaná tým, že slovami formovala paradox, ktorý tvorí srdce kresťanskej ponuky: že v Kristovi sú božstvo i ľudstvo prítomné celistvo, že tento človek „narodený z Panny Márie“ je zároveň „Boh z Boha, Svetlo zo Svetla“. Až keď Chalcedónsky koncil spresnil pojmový rámec potrebný na ochranu tejto rovnováhy, kresťanský duch sa mohol oslobodiť, aby si predstavil, nielen slovami, ale aj v umení, graficky, dobrovoľne prijaté poníženie Boha, ktorý sa stal človekom. Kríž sa stal najvyšším kresťanským emblémom. Zaujal ústredné miesto v kultovej praxi, prinajmenšom na Západe, kde sa zobrazenia zraneného Boha stali stredobodom chrámov a iných stavieb a postupne formovali verejné vedomie.

Keď Pavol pripomínal kresťanom v Korinte svoju prítomnosť medzi nimi, napísal: „Neprišiel som k vám ohlasovať Božie tajomstvo vznešenou rečou alebo múdrosťou. Lebo som si zaumienil, že medzi vami nebudem vedieť nič, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného.“ Kategorická ústrednosť Ježišovej spásnej Pašie prenikala učenie tohto neprekonateľného kazateľa zmierenia, milosrdenstva, milostnej premeny, radosti a večného života.

Treba mať odvahu nasledovať jeho príklad v kultúre, ktorá nás zvádza „rozširovať“ veselšie evanjelium, predvídateľné v pojmoch pevných procesov a vopred stanovených výsledkov. Okolo nás sa lode starobylých katedrál, zatienené krížom, menia na ihriská minigolfu. Svätyne sa používajú na svetské scény navrhnuté v zúfalstve, aby ukázali „relevantnosť“. A pritom, len pár krokov odtiaľ, v sekulárnej aréne sveta, mladí ľudia bezútešne kolíšu a potichu spievajú, že život je otvorená rana a že „v Gileáde niet balzamu“.

Súčasné pokusy vyrovnať sa so zraneniami nesú dve protichodné tendencie. Na jednej strane ľudia ochotne vystavujú získané, zdedené alebo aj iba domnelé rany ako znaky identity. Môžu na to mať dobré dôvody, príčiny vychádzajúce z volania po spravodlivosti. No ako sme počuli vysvetľovať Bernarda, strácame motivačný horizont, ak zakoreníme svoje ja v pripútanosti k rane. Hrozí, že uviazneme v hneve, vášni, ktorá nahrádza túžbu po uzdravení sebapotvrdzujúcou spravodlivosťou. Hnev a jeho odraz, trpkosť, nás môžu uväzniť v zúfalstve, ktoré je zvrátene spokojné samo so sebou.

Na druhej strane existujú snahy rany „vyretušovať“. Počúvame náznaky, že rany by nemali existovať a že ak existujú, choré údy treba odstrániť. V spoločnostiach, ktoré sa stali transakčnými, nemajú miesto neproduktívne či „nepekné“ prvky. Vnímajú sa ako anomálie a stretávajú sa s tvrdosťou. Vidno to v prebiehajúcich sporoch o interrupcii a eutanázii, aj v opakovaných rečiach o eugenike. Vidno to v dystopických snoch o zbavení sa „nežiaducich“, ktorých by niektorí politici najradšej zavreli do rezervácií alebo ich zhodili z okraja útesu.

Tento vývoj možno vykladať rôzne. Ťažko však poprieť, že zatmenie postavy Ukrižovaného, Zraneného-a-predsa-nepremoženého, vo verejnom vedomí s tým má niečo spoločné. Civilizácia, ktorá si na určitej úrovni hľadá mieru v obraze potvrdzujúcom dôstojnosť trpezlivosti a vykupiteľného utrpenia, sa mení. Môže sa naučiť empatii, ktorá nie je spontánna pre padlé ľudstvo.

Úcta k Kristovým ranám po stáročia určovala kresťanskú citlivosť. Vyjadrovala sa v úcte k znakom umučenia, v krížovej ceste, v básňach a maľbách, v hudobných dielach od renesančných Lamentácií cez Bachove Pašie až po hymnografiu 19. storočia. Vyjadrila sa v úcte k Najsvätejšiemu Srdcu, ktorá sa rozšírila po celom svete po revolučných besneniach. V samom jadre bola úcta k ohromnému tajomstvu utrpenia, ktoré patrí k ľudskej prirodzenosti, ako ju poznáme. Kríž nám umožňuje prijať realitu a zároveň potvrdzuje, že rany nie sú definitívne: môžu byť uzdravené a stať sa prameňom uzdravovania.

Zakotviť sa v tomto tajomstve viery znamená pracovať na konštruktívnej vzbure proti viacerým omylom: proti politickému omylu, že spoločnosť a štát majú byť riadené na evolučnom modeli ľudskej „zdokonaliteľnosti“; proti antropologickému omylu normatívneho štandardu „zdravia“, používaného na rozdeľovanie životov na „hodné žitia“ a „nehodné“; proti kultúrnemu omylu, ktorý ranám prisudzuje osudovú, deterministickú moc; a proti psychologickému omylu, ktorý sa vzdáva beznádeji, očarený hlasom, čo nám uprostred noci šepká do ucha o našich najintímnejších zraneniach: „Takto to bude vždy.“

Kristovo utrpenie nám umožňuje nariekať bez hnevu. Otvára nás súcitu, ktorý je poznávacou kategóriou schopnou pripraviť milostivý vhľad podobný Jóbovmu: „Doteraz som o tebe len počúval, teraz ťa moje oko uvidelo.“ Môžeme volať k Ukrižovanému-a-Zmŕtvychvstalému: „Pán môj a Boh môj!“ Evanjelium hovorí, že Kristove rany po vzkriesení nezmizli, ale stali sa slávnymi. Aj rany sveta môžu byť také, keď sa na ne vyleje Kristov olej a víno.

Pre veriacich je kríž zároveň symbolom i pamiatkou udalosti. Symbol Kristovho utrpenia nie je niečo, čo si vytvárame. Bol nám daný. On vykladá nás, nie my jeho. Treba na tom trvať, keď plávame proti prúdu symbolického kapitalizmu zameraného na „produkciu poznania“. V tomto virtuálnom svete sú „fakty“ artefakty. Príbehy, obrazy a dáta sú predmetmi obchodu, aby sa udržiavala zmena a tým aj ďalšia spotreba. Je ťažké niečo pochopiť a zároveň to meniť. Preto má hľadanie jasnosti v súčasnom verejnom diskurze len malú úlohu; jeho prchavá rétorika a nevyspytateľné symboly sú skôr navrhnuté na to, aby mýlili.

A predsa človek túži po porozumení. Je definovaný potrebou pýtať sa: „Prečo?“ Potrebuje jasné myslenie Cirkvi a nádej sústredenú na Krista. Potrebuje jej istý zmysel pre smer. Potrebuje jej symboly, ktoré sú realistické, odlišné od symbolov sveta: zamerané na historicky zranené telo, na zomieranie smrti, na večný osud „celého človeka, zloženého z tela a duše“. Vznešená perspektíva našej viery stojí na skutočnostiach, ktoré sa stali a ktoré sa v spoločenstve Kristovho mystického tela dejú aj naďalej. Vyznávame, že premenlivá Dobrota prenikla ľudské utrpenie aj v jeho najkrajnejších podobách, zostúpila až do samých hlbín pekla, a preto nijaká bezútešnosť nie je definitívna.

Také je naše evanjelium. Naša doba po ňom kričí. Mladí ľudia nariekajúci v parkoch s ťažkým srdcom po ňom hladujú. Počúvajú, keď je predkladané „s autoritou“ kresťanmi, ktorí dokážu zároveň vyložiť i ukázať jeho pravdu bez kompromisov, ukazujúc láskavú Kristovu moc obnovovať a premieňať životy.

V Clairvaux roku 1139 kázal Bernard na Žalm 90. (91.) svoju poslednú kázeň na vigíliu Veľkej noci. Dýcha radosťou atléta, ktorý dobehol cieľ. Život mnícha, hovorí svätý Benedikt, má byť nepretržitým Pôstnym obdobím, stále upriameným na Kristovo víťazstvo nad smrťou. Liturgické obdobie odhaľuje zmysel našej existencie ako takej. Bernard to vyslovuje jasne. Skúšky života sú pôrodné bolesti. Učia nás, čo znamená byť živý: „Žijeme naplno, keď je život živý a životodarný.“ Sme zrodení, aby sme prinášali ovocie. V utrpení je „nádej slávy“, hovorí Bernard svojim mníchom, no potom sa opraví a povie: nie, sláva je v utrpení, tak ako je ovocie v semene. Zvolá: „Bratia moji, sláva sa teraz skrýva v utrpení; večnosť sa skrýva v prítomnom okamihu, v tejto ľahkosti sa skrýva vznešená a nesmierna váha.“

Obrat je úplný. To, čo nás dnes ťaží, nemá trvalú podstatu. Váha slávy nás ťahá nahor, k nádhernej, mnohorakej sláve. Utvorení k plnej účasti na Kristovom živote zakúsime trpezlivú radosť Boha, ktorý v Žalme 90. (91.) vyhlasuje: „Som s ním v súžení.“ Hovorí aj: „Mojou rozkošou je byť so synmi človeka.“ „Ó Emanuel,“ odpovedá Bernard, „Boh s nami!“ A dodáva: „Zdravas, milosti plná, Pán s tebou“, jemne načrtávajúc mariánsky ráz rastu v milosti k pravej kresťanskej zrelosti. Boh vie, po čom túžime a po čom prahne naše srdce, čo nám chutí. Nesmie nám stačiť príliš málo. Musíme vedieť a ohlasovať, na koho obraz sme stvorení, akej veľkosti sme z milosti schopní.

Na ráno po tejto poslednej kázni si Bernard otvorí Graduál, aby zaspieval veľkonočný introit: krásne Resurrexi v šiestom, „gravis“ móde, hudobný výraz vzopätej vážnosti. Táto liturgická skladba ohlasuje zmŕtvychvstanie s tichým úžasom. Pozdvihuje chválu Cirkvi pred prázdnym hrobom do večného objatia Trojice. Keď nás do toho objatia napokon vtiahne Kristovo veľkonočné víťazstvo, uvidíme, ako sme videní, spoznáme, ako sme poznaní. A napokon budeme dokonale milovať.

Zatiaľ však ešte stále poznávame a vidíme len sčasti, keď bdieme v noci. Pracujeme. Slúžime. Učíme. Bojujeme, keď treba. Usilujeme sa navzájom sa milovať a ctiť si jeden druhého, s očami uprenými na Ježiša, pôvodcu našej viery. On, Baránok Boží, je našou lampou. Jeho láskavé svetlo, aj keď je skryté, je plné radosti.

Preklad Martin Jarábek