Ako sa komunikuje za Tiberom?

Andrea Monda - L'Osservatore Romano

Ale povedzme si to úprimne: zo všetkých katolíckych komunikačných prostriedkov je tým najviac „v súlade s poslaním“ práve rozhlas. Bezpochyby je aj tým „najviac zodpovedajúcim Božiemu spôsobu komunikácie“. Vysvetlím. Je síce pravda, že Boh komunikuje – ba dokonca komunikuje sám o sebe – prostredníctvom Písma, a preto je správne uznať prvenstvo novín, tlačeného slova. Zároveň však platí, že písanie prichádza až neskôr. Na počiatku je slovo. A slovo je najprv hovorené, až potom napísané. Zapisuje sa dodatočne, je „prepísané“.

Biblia, evanjeliá, tieto mimoriadne texty, na ktorých stojí kresťanská viera, rozprávajú príbehy, ktoré sa odohrali v reálnom živote a ktoré sa najprv šírili ústnym podaním. Jeden hovorí, rozpráva prežitú skúsenosť, druhý počúva. Nie náhodou svätý Pavol povie: fides ex auditu – viera je z počúvania. A ešte skôr je celý Starý zákon popretkávaný Božím napomenutím: „Počúvaj, Izrael!“

Je to teda jasné: Boh uprednostňuje rozhlas. Zo všetkých zmyslov dáva prednosť sluchu. A je to veľmi rozumné. Z istého pohľadu by sa dalo povedať: veď zrak je silnejší, je to najmocnejší zo všetkých piatich zmyslov. A predsa svätý Ján vo svojom Prológu zdôrazňuje: „Boha nikto nikdy nevidel.“ Dôvod je práve v tom, že zrak je príliš silný zmysel, ktorý pohlcuje všetky ostatné. Preto si Boh spomedzi piatich zmyslov vyberá sluch, možno ten „najslabší“.

Lebo Boh Biblie sa z lásky robí slabým. Teda diskrétny, jemný, Boh, ktorý nepoužíva celú svoju silu, ale zrieka sa svojej moci. V hre je totiž sloboda – ten tajomný dar, ktorý Boh dal človeku a ktorý chce rešpektovať. Keby sa Boh zjavil v celej svojej moci, čo by sa stalo s našou vierou chápanou ako slobodný súhlas s Božou ponukou? Keďže však ide o ponuku, Boh sa nevnucuje. Ponúka sa. A robí to elegantne, cez sluch.

Tieto drobné otvory na našej hlave sú neustále otvorené a nedajú sa „zavrieť“, a tak sme bytostne poslucháči. Ale čo to vlastne počúvame? Veľa vecí, možno až priveľa. Do týchto otvorov otvorených 24 hodín denne prichádza všetko a všetko sa vtláča do našich citlivých bubienkov. Preto je potrebné voliť, aktivovať schopnosť rozlišovania, našu slobodu. Treba robiť to isté ako s rádiom: naladiť sa, nájsť správnu vlnovú dĺžku a zachytiť Božie posolstvá uprostred tisícov posolstiev sveta.

Ide o to stíšiť sa a počúvať, utíšiť hluk mesta – ale aj hluk vlastného srdca. Keby Boh používal televíziu, mal by ľahké víťazstvo: keď sa v miestnosti zapne televízor, všetci sa naň pozerajú a prestanú robiť čokoľvek iné. Rozhlas je iný. Keď je v miestnosti zapnuté rádio, každý pokračuje v tom, čo život prináša. Rádio sa prirodzene spája so životom, splýva s ním. A je príjemná tá hudba či správy v pozadí, až kým nepríde niečo – tón, správa –, ktorá nás zasiahne. Vtedy všetko ostatné utíchneme a zosilníme rádio. A práve tam môže Boh vstúpiť do kontaktu s nami.

Tento diskrétny Boh, ktorý „stojí pri dverách a klope“, pokorne žiada o našu pozornosť, ktorú mu môžeme slobodne dať alebo odoprieť. Je to jemná hra, hra, ktorá môže byť rozhodujúca pre život, hra pre vycibrené uši.

Skrátka, aj ucho chce svoju časť. A môže to byť tá najlepšia.

Preklad Martin Jarábek