Páter Pasolini (1): Advent, čas dôverného očakávania spásy

Benedetta Capelli – Vatican News

„Nie zblúdení pútnici, ale strážcovia, ktorí v noci sveta pokorne zachovávajú dôveru,“ aby uvideli, ako vychádza svetlo „schopné osvietiť každého človeka“. Páter Roberto Pasolini, kazateľ Pápežského domu, pozýva na cestu, v ktorej sa adventný čas stáva príležitosťou byť „pútnikmi smerujúcimi k vlasti“, putovaním poznačeným nádejou, s obzorom spásy.

„Očakávajúc a urýchľujúc príchod dňa Božieho“

Prvá z troch meditácií, venovaná téme „Očakávajúc a urýchľujúc príchod dňa Božieho“, sa sústreďuje na Parúziu Pána a uvádza do osobitného času: na ukončenie Jubilea nádeje. „Advent – zdôrazňuje kapucín – je čas, v ktorom Cirkev zapaľuje nádej, keď s úctou kontempluje nielen prvý príchod Pána, ale predovšetkým jeho návrat na konci vekov.“ Je to chvíľa, keď sme pozvaní „očakávať a zároveň urýchliť príchod Pána s tichou a činorodou bdelosťou“.

Uvedomiť si Božiu milosť

Slovo „parúzia“ používa evanjelista Matúš štyrikrát v 24. kapitole v dvojitom zmysle: „prítomnosť“ a „príchod“; Ježiš prirovnáva očakávanie svojho príchodu k dňom Noema pred potopou. Boli to dni, keď život plynul bežne a iba Noe postavil archu – nástroj spásy. Jeho príbeh zrkadlí otázky nevyhnutné na pochopenie toho, čo si má dnešný človek uvedomiť. Tvár v tvár novým a zložitým výzvam je Cirkev povolaná zostať sviatosťou spásy v období zmeny epochy. „Kým staré nespravodlivosti a zranené spomienky nenájdu uzdravenie, pokoj zostáva v mnohých regiónoch len prchavým preludom,“ pripomína páter Pasolini, „a v západnej kultúre slabne zmysel transcendentna, zatláčaný modlou efektivity, bohatstva a techniky. Príchod umelej inteligencie zosilňuje pokušenie ľudstva bez hraníc a bez transcendentna.“

  (@Vatican Media)

Tajomstvo Boha, ktorý dôveruje človeku

Samotné uvedomenie nestačí; treba rozpoznať „smer, ktorým sa Božie kráľovstvo naďalej pohybuje v dejinách“, návratom k prorockej sile krstu. Ide o uvedomenie si Božej milosti – „toho univerzálneho daru spásy, ktorý Cirkev pokorne slávi a ponúka, aby bol ľudský život pozdvihnutý z ťarchy hriechu a oslobodený od strachu zo smrti“. Milosť je dar, na ktorý si služobníci Cirkvi nesmú zvyknúť, aby sa nestali s Bohom až príliš familiárni a nepovažovali ho za samozrejmosť. Je to uvedomenie si tajomstva Boha, ktorý „neprestáva stáť pred svojím stvorením s neochvejnou dôverou, v očakávaní, že lepšie dni môžu – a majú – ešte prísť“.

Zmazať zlo

Kazateľ Pápežského domu pripomína, aby sme znovu našli tvár Boha, ktorý sprevádza „svoje zranené stvorenie“, treba načrieť do rozprávania o potope, keď Pán vidí zlo v srdci človeka. Toto zlo nemožno prekonať iba zmenou, vývojom, lebo ľudstvo nepotrebuje iba sebarealizáciu, ale spásu. „Zlo nemožno jednoducho odpustiť: treba ho zmazať, aby život mohol konečne zakvitnúť v pravde a kráse.“ Zmazanie – v dobe „kultúry skartovania“, v ktorej je dnešný človek ponorený – neznamená len zničiť všetko, odstrániť to, čo je na druhom náročné. „Každý deň mažeme mnoho vecí bez pocitu viny a bez toho, aby sme spáchali akékoľvek zlo. Mažeme správy, zbytočné súbory, chyby v dokumente, škvrny, stopy, dlhy. Mnohé z týchto úkonov sú dokonca nevyhnutné na dozrievanie našich vzťahov a umožnenie života vo svete,“ zdôrazňuje páter Pasolini. Zmazať znamená otvoriť sa Bohu zo svojej krehkosti a umožniť mu uzdraviť.

Život znovu zakvitne, keď dáme do stredu Boha

Pán sa neunaví hľadaním „múdreho človeka, toho, kto hľadá Boha,“ rovnako ako tomu bolo pri Noemovi, ktorý si uvedomil Pánovu milosť. V mužovi archy nachádza Boh možnosť zmazať a začať znova. „Len keď človek znovu začne žiť pred pravou tvárou Boha, dejiny sa môžu skutočne zmeniť,“ podčiarkuje kapucín. „Príbeh o potope nám pripomína, že život znovu zakvitne len vtedy, keď znovu vybudujeme nebo v takej miere, v akej dáme do stredu Boha.“ Potopa sa stáva „prechodom stvorenia nanovo cez chvíľu od-stvorenia“. „Je to provizórna zmena pravidiel hry, aby sa zachovala samotná hra, ktorú Boh s dôverou začal.“

  (@Vatican Media)

Rozhodnúť sa neubližovať

Potopa je teda „paradoxnou obnovou života“. Boh nezabúda na ľudstvo a kladie svoj luk na oblaky ako znak zmluvy – Pán odkladá zbrane slávnostným vyhlásením nenásilia. „Môže sa zdať – dodáva páter Pasolini – smelou metaforou, takmer nevhodnou na rozprávanie o Bohu a o tom, ako sa prejavuje jeho milosť. A predsa je ľudstvo po tisícročiach dejín a vývoja stále ďaleko od toho, aby ju vedelo napodobniť,“ lebo zem je zjazvená „krutosťou a nekončiacimi konfliktmi bez prestávky, ktoré nenechávajú oddýchnuť mnohým slabým a bezbranným“. Preto prináša útechu rozhodnutie toho, kto aj napriek moci dobrovoľne volí neubližovať, lebo chápe, že iba v prijatí druhého môže byť „zmluva trvalá, pravdivá a slobodná“.

Čas dobra

„Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán“ – je Ježišovo posledné odporúčanie. Nevedomosť dňa a hodiny vzbudzovala v minulosti veľké očakávanie, podotýka predkladateľ; dnes sa zdá, že sa veci obrátili. „Očakávanie tak zoslablo, že občas dáva priestor jemnej rezignácii ohľadom jeho skutočného uskutočnenia,“ dnes prevláda „unavená bdelosť, pokúšaná znechutením“. Čas očakávania je časom rozsievania dobra a očakávania príchodu Ježiša Krista. Dávajme si pozor na dve veľké pokušenia, ktoré zasahujú človeka i Cirkev: „zabudnúť na potrebu byť zachránení a domnievať sa, že získame priazeň úpravou vonkajšej podoby nášho obrazu a oslabením radikality evanjelia“. Je potrebné – zdôrazňuje kapucín – vrátiť sa „k radosti – a aj k námahe – nasledovania Kristovho slova, bez zbavenia ho jeho pôvodnej sily“. Len ako „strážcovia na hraniciach sveta“, ako písal mních Thomas Merton, očakávame návrat Krista.

Preklad Martin Jarábek