3. adventná kázeň pátra Pasoliniho: Univerzálnosť spásy

V prvých dvoch meditáciách tohto Adventu sme kontemplovali parúziu Pána, jeho slávny návrat na konci čias, a učili sme sa žiť pod pokojným nebom, ktoré sa neprestáva prejavovať dôverou v ľudstvo. Potom sme uvažovali o zodpovednosti spoločne znovu budovať Pánov dom a uznali sme, že každá autentická obnova Cirkvi prechádza schopnosťou prijímať rozdiely bez toho, aby sme podľahli ilúzii uniformity, a niesť spolu bremeno spoločenstva aj vtedy, keď sa hlasy hneď nezladia.

Teraz, keď sa blížime k Vianociam a k záveru Jubilea, chceme obrátiť pohľad k tretiemu pohybu milosti: k univerzálnemu zjaveniu spásy. Nie je bez významu, že Svätá brána sa zatvára práve 6. januára, na slávnosť Zjavenia Pána. V deň, keď Cirkev slávi zjavenie Krista všetkým národom, sa zároveň završuje jubilejná cesta uzavretím Svätej brány. Táto zhoda je výrečná: zatiaľ čo sa viditeľná brána zatvára, s plnou silou sa potvrdzuje, že Kristova spása zostáva definitívne otvorená pre všetkých.

Jubileum aj Narodenie Pána nás stavajú pred tú istú výzvu: rozpoznať príchod Krista do našej ľudskosti ako svetlo, ktoré treba prijať, rozšíriť a ponúknuť svetu. V hre je katolicita Cirkvi v jej dvojitom a neoddeliteľnom význame: na jednej strane vlastniť plnosť Krista, na druhej strane byť poslaná ku všetkým ľuďom bez výnimiek a vylúčení. Práve túto nádej chceme kontemplovať: skutočne univerzálnu spásu.

1. Pravé svetlo

Aby sme sa vydali na cestu k slávnosti Zjavenia Pána, je užitočné znovu si pripomenúť, ako štvrté evanjelium predstavuje tajomstvo vtelenia. Na rozdiel od Lukáša, ktorý rozpráva Ježišovo narodenie cez konkrétnosť udalostí – jasle, pastierov, spev anjelov –, Ján pozdvihuje pohľad a pozoruje príchod Slova z výšky ako vniknutie pravého svetla do sveta. Nie hocijakého svetla, ale toho, ktoré „osvecuje každého človeka“ (Jn), schopného odhaliť nielen Božie tajomstvo, ale aj tajomstvo človeka.

Ide o mimoriadne silnú intuíciu: Kristovo svetlo sa zjavuje ako pravé svetlo, pretože dokáže osvetliť, objasniť a usmerniť celú zložitosť ľudskej skúsenosti. Neruší otázky, túžby a hľadania človeka, ale dáva ich do vzťahu, očisťuje ich a vedie k plnšiemu zmyslu.

Ako však Ján nezabúda zdôrazniť v predslove, toto svetlo nie je spontánne prijaté. Naopak, jeho zjav vyvoláva v nás nečakaný a bolestný odpor.

„Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol vo svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, ale vlastní ho neprijali“ (Jn).

Ako je to možné? Svet povstal skrze Slovo, a predsa ho nepozná. Slovo prichádza k svojim, ale jeho vlastní ho neprijímajú. Tento paradox prechádza celým Jánovým evanjeliom: svetlo svieti v temnotách, no temnoty mu odporujú. Prečo sa to deje? Čo robí človeka takým uzavretým voči svetlu, ktoré ho prichádza zachrániť?

Odpoveď nachádzame v nočnom dialógu medzi Ježišom a Nikodémom, keď Učiteľ s jasnosťou vysvetľuje hlboké dôvody tohto odmietnutia:

„Svetlo prišlo na svet, ale ľudia milovali viac tmu ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Každý, kto robí zlo, nenávidí svetlo a nejde k svetlu, aby neboli odhalené jeho skutky. Kto však koná pravdu, ide k svetlu, aby bolo zjavné, že jeho skutky sú vykonané v Bohu“ (Jn).

Problémom nie je svetlo, ktoré zo svojej povahy osvecuje a oživuje, ale naša ochota ho prijať. Svetlo je potrebné a krásne, no zároveň náročné: odhaľuje pretvárku, odkrýva protiklady, núti uznať to, čo by sme radšej nevideli. Preto sa mu často vyhýbame a uchyľujeme sa do falošného bezpečia temnôt, ktoré nás chránia.

Je dôležité všimnúť si, že Ježiš nestavia proti sebe tých, čo robia zlo, a tých, čo robia dobro, ale tých, čo robia zlo, a tých, čo konajú pravdu. Aby sme prijali svetlo vtelenia, nie je potrebné byť už dobrí alebo ešte menej dokonalí, ale začať konať pravdu vo svojom živote: prestať sa skrývať a prijať, že sme videní takí, akí sme. Vtelenie je oslobodzujúce práve preto, že láme každý moralizmus a hovorí nám, že Bohu ide viac o našu pravdu než o zdanlivú dobrotu. Pripravovať Pánovu cestu znamená v konečnom dôsledku toto: kráčať v pravde, úprimne a bez strachu.

V dňoch, ktoré nás pripravujú na Vianoce je prirodzené, že sa množia výzvy k dobrote: apel na charitu, veľkodušnosť, pohostinnosť. Sú to správne a potrebné slová, ktoré patria k slovníku našej viery. A predsa, v týchto Vianociach poznačených Jubileom je Cirkev možno pozvaná k niečomu ešte podstatnejšiemu. Nie ani tak k pridávaniu nových napomenutí, ako skôr k hlbšiemu kroku: k nastúpeniu cesty väčšej pravdivosti.

Konať pravdu totiž neznamená vystavovať na obdiv morálnu čistotu ani si nárokovať bezchybnú konzistentnosť. Znamená to skôr prijať, že sa predstavíme s úprimnosťou, uznávajúc aj naše odpory, naše krehkosti, ba dokonca nedôveru, ktorá niekedy prebýva v srdci, keď sa spoznáme ako sme slabí. Je to pokorné a zároveň odvážne gesto: ukázať sa svetu nie s fasádou pevnosti, ale s poctivosťou toho, kto vie, že potrebuje byť zachránený.

Cirkev, ktorá sa vydá touto cestou, sa nestáva krehkejšou, ale dôveryhodnejšou. Nestráca svoju identitu, ale necháva ju vyjsť najavo v jej najviac evanjeliovej podobe: v autenticite. Svet od nás nečaká obraz inštitúcie bez prasklín ani ďalší diskurz o tom, čo by sa malo robiť. Potrebuje stretnúť spoločenstvo, ktoré – aj vo svojich nedokonalostiach a protirečeniach – naozaj žije vo svetle Krista a nebojí sa ukázať, aké je. To by bolo skutočné silné gesto, pravá Epifánia: zjaviť Krista nie napriek našej krehkosti, ale práve skrze ňu, lebo tam jeho milosť žiari najjasnejšie, ktorá sa ponúka každému človeku.

2. Kto hľadá, nájde

Osobitným spôsobom pravdivosti, ktorým sa pripravuje – ba priamo kráča – Pánova cesta, je postoj mudrcov, ktorí sa vydávajú na cestu zďaleka, vedení tou najnáročnejšou zo všetkých zákonitostí: zákonitosti túžby. Sv. Augustín krásne opísal, ako je to s ľudskou a duchovnou túžbou, ktorá je pohnútkou.Týmto spôsobom nám mudrci ukazujú, že na prijatie vianočného svetla je potrebná istá vzdialenosť, niekedy dokonca rozbeh. Jedna z najbežnejších foriem slepoty vzniká zo zvyku pozerať sa na realitu príliš zblízka, ako väzni samozrejmých súdov a príliš ustálených výkladov. Vyraziť zďaleka niekedy umožňuje vidieť veci lepšie: s pohľadom slobodnejším, hlbším, otvorenejším pre prekvapenie.

Táto dynamika sa netýka iba tých, ktorí stoja na okraji alebo sú na ceste hľadania, ale zahŕňa aj tých, ktorí stabilne žijú v centre cirkevného života a nesú zaň zodpovednosť. Každodenná blízkosť k úlohám, štruktúram, rozhodnutiam a naliehavostiam môže časom zužovať pohľad. Hrozí potom, že len ťažko rozpoznáme nové znamenia, ktorými sa Boh sprítomňuje v živote sveta. Neraz je to práve to, čo prichádza „zďaleka“ – periférny hlas, nečakaná otázka, rana sveta –, čo vracia pohľadu hĺbku a pravdivosť.

Na Vianoce slávime, že svetlo vstúpilo do sveta; na Epifániu si pripomíname, že toto svetlo sa nevnucuje, ale necháva sa rozpoznať. Je to svetlo pravé a mocné, no zjavuje sa uprostred dejín, ktoré sú ešte poznačené temnotou a hľadaním. Epifánia totiž znamená zjavenie: nie oslepujúci záblesk, ale prítomnosť, ktorá sa ponúka tým, čo sú ochotní pohnúť sa, hľadať. Nie všetci ju vidia rovnakým spôsobom, nie všetci ju rozpoznajú v tom istom čase. Kristovo svetlo sa dá stretnúť tým, ktorí sú ochotní vyjsť zo seba, vydať sa na cestu, hľadať.

To platí aj pre cestu Cirkvi. Nie všetko, čo je pravdivé, sa hneď javí ako jasné, ani to, čo je evanjeliové, sa okamžite neukazuje ako účinné. Niekedy pravda žiada, aby sme ju nasledovali ešte skôr, než ju úplne pochopíme. Presne to sa deje u mudrcov, ktorí nekráčajú podopretí pevnými istotami, ale krehkou hviezdou, no predsa dostatočnou na to, aby ich uviedla na cestu.

Keď prídu do Jeruzalema, mudrci sa neboja vysloviť otázky, ktoré im zostávajú v srdci:

„Kde je ten, novonarodený Židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť“ (Mt).

Ich pohyb potvrdzuje rozhodujúcu pravdu: na stretnutie s tvárou Boha, ktorý sa stal človekom, je potrebné vydať sa na cestu. Platí to pre každého veriaceho, no osobitnú váhu to nadobúda tam, kde sa viera prelína so zodpovednosťou chrániť, viesť a rozlišovať. Bez túžby, ktorá zostáva živá, aj tie najvznešenejšie formy služby riskujú, že sa stanú opakujúcimi sa, sebareferenčnými a neschopnými prekvapenia.

V živote Cirkvi, rovnako ako v živote každého človeka, sa skutočne rozpozná iba to, čo sa naďalej hľadá. Túžba predchádza porozumenie a udržiava cestu otvorenú, keď odpovede ešte nie sú jasné. Najplodnejšie obdobia cirkevných dejín sa nerodia z dobre vypočítaných stratégií, ale zo sŕdc, ktoré neprestávajú klásť otázky a uvádzať ich do dialógu so skutočným životom sveta. Keď táto túžba zostáva živá, stretnutie s Bohom prekvapuje a presahuje očakávania; keď vyhasne, aj tie najzreteľnejšie znamenia môžu zostať nepoznané.

Hviezda, ktorá vedie mudrcov, sa tak stáva znamením nenápadných výziev, ktorými sa Boh naďalej sprítomňuje v dejinách. Je to znamenie, ktoré nevnucuje odpovede, ale vyvoláva otázky; neponúka okamžité istoty, ale otvára cestu. Mudrci nepoznajú Písma Izraela, a predsa vedia čítať nebo: to nám pripomína, že Boh hovorí aj cez nečakané cesty, periférne skúsenosti, otázky, ktoré vznikajú z dotyku s realitou a čakajú, aby boli vypočuté.

Mudrci sprítomňujú evanjeliový prísľub: „Kto hľadá, nájde“ (Mt). Hľadať je však možné len vtedy, ak sa prijme stav hľadania, ak sa uzná vlastná potreba a zachová priestor očakávania. Takto sa pripravuje Pánova cesta: nie rýchlym uzatváraním otázok, ale tým, že sa z nich stane miesto, kde nám Boh vychádza v ústrety.

3. Zostať sedieť

Existuje jemný, a práve preto nebezpečný spôsob, ako sa vyhnúť hľadaniu Krista: neodporovať mu, ale zostať stáť. Nejde o otvorené odmietnutie ani o popretie, ale o to, že sa nepohneme. Je to pokušenie usadiť sa v polohe, ktorá sa zdá byť upokojujúca, založená na istotách a zaužívaných návykoch, no ktorá sa časom môže stať formou vnútornej nehybnosti. Miesto, ktoré akoby chránilo, no pritom pomaly izoluje, často bez toho, aby sme si to uvedomovali. Evanjeliový príbeh o mudrcoch osvetľuje túto možnosť s veľkou jasnosťou.

Keď sa Herodes dozvie o narodení kráľa, zostane znepokojený a s ním celý Jeruzalem. Zákonníci a veľkňazi si svedomito plnia svoju úlohu: skúmajú texty, ponúkajú správne výklady, poskytujú presné odpovede. Aj Herodes sa javí ako pozorný: vypytuje sa, počíta, plánuje. Všetci sa zdajú byť zapojení, no nikto neurobí rozhodujúci krok: vydať sa do Betlehema, prijať riziko a prekvapenie toho, čo by sa mohlo stať. Radšej poveria mudrcov, aby šli oni, a sebe vyhradia právo byť informovaní o vývoji. Je to postoj tých, ktorí chcú všetko vedieť bez toho, aby sa vystavili, a zostať tak chránení pred dôsledkami skutočného zapojenia.

Táto dynamika sa nás bezprostredne týka. Žijeme ponorení do nepretržitého toku informácií: zhromažďujeme podklady, analyzujeme, veľa čítame. A predsa tejto hojnosti poznania len zriedka zodpovedá skutočné zapojenie. Vieme mnoho vecí, ale zostávame vzdialení. Pozorujeme realitu bez toho, aby sa nás dotkla, chránení pozíciou, ktorá nás uchráni pred nepredvídateľným. Tak sa informácia stáva klamlivou skratkou: dáva nám pocit účasti, no v skutočnosti nám umožňuje zostať nehybnými.

Pre Cirkev nadobúda toto riziko osobitne citlivé obrysy. Je možné dobre poznať náuku, chrániť tradíciu, starostlivo sláviť liturgiu a predsa zostať stáť. Podobne ako zákonníci v Jeruzaleme môžeme aj my vedieť, kde sa Pán naďalej sprítomňuje – na perifériách, medzi chudobnými, v ranách dejín –, a predsa nenájsť silu či odvahu pohnúť sa týmto smerom.

Epifánia nám pripomína, že len ten, kto sa vydá na cestu, stretne Kristovu kráľovskú dôstojnosť. Len ten, kto prijme riziko hľadania, môže dôjsť k adorácii Slova, ktoré sa stalo telom. Kto zostáva sedieť, chránený vlastnými istotami, riskuje, že zmešká stretnutie s Božím zjavením, aj keď je blízko a jasne naznačené Písmami. Pravé svetlo možno prijať len natoľko, nakoľko sme ochotní postupne vychádzať zo svojich zón tieňa, aj keď majú upokojujúcu podobu kompetencie, inštitúcie či už nadobudnutej náboženskej istoty.

4. Vstať a zažiariť

Odlišný od Herodesovho postoja a postoja jeho dvora je prístup mudrcov: neohrozených pútnikov, ktorí – hoci nepoznajú Písma Izraela – akoby stelesňovali ich najautentickejšieho ducha. Už proroci v ťažkom období návratu z exilu vyzývali ľud, aby sa znovu vydal na cestu, keď nádeje na iný budúci vývoj vyzerali ešte vzdialené a takmer nemožné. V takzvanej Knihe útechy proroka Izaiáša, ktorú liturgia predkladá na slávnosť Zjavenia Pána, zaznieva rozhodujúci imperatív, ktorý nepripúšťa váhanie:

„Vstaň, zaodej sa svetlom, lebo prichádza tvoje svetlo… nad tebou zažiari Pán“ (Iz).

Práve túto výzvu Herodes nedokáže poslúchnuť a tá naopak uvádza do pohybu cestu mudrcov. Aby sme sa stretli s Pánom, ktorý sa zjavil v našej ľudskosti, prvým krokom je vždy vstať: vyjsť zo svojich vnútorných úkrytov, zo svojich istôt, z ustálenej vízie vecí. Vstať si vyžaduje odvahu. Znamená to opustiť usadenosť, ktorá nás chráni, ale zároveň ochromuje, prijať námahu cesty a vystaviť sa neistote toho, čo ešte nie je jasné. Mudrci vstávajú, opúšťajú svoju krajinu, prekonávajú vzdialenosti bez záruk, vedení len jemným a nenápadným znamením. Nevedia presne, čo nájdu, a predsa dôverujú svetlu, ktoré ide pred nimi.

Po výzve vstať pridáva prorok prekvapivý pokyn: vyzýva zaodieť sa svetlom, ktoré ešte nie je plne viditeľné, no je už prisľúbené. Ide o vnútorný postoj: žiť, akoby svetlo už prichádzalo, ešte skôr, než uvidíme jeho znaky. Znamená to chrániť dôveru aj vtedy, keď ju okolnosti celkom neopodstatňujú, pokračovať v nádeji, kým noc ešte neskončila. Len tak je možné vydať sa na cestu k niečomu novému, prijať neistotu a dokonca aj riziko sklamania, len aby sme nezostali tam, kde sme.

Po tom, čo vstali a prijali, že sa zaodejú nádejou, ktorá ich predchádzala, urobia mudrci ešte jeden krok – možno zo všetkých najrozhodujúcejší. Cesta, hľadanie a očakávanie ich nevedú k sebaafirmácii, ale k zníženiu sa. Túžba, ktorá ich uviedla do pohybu, sa napĺňa nie vo vlastnení, ale v adorácii. Až vtedy ich putovanie skutočne dosiahne cieľ.

„Keď vošli do domu, videli dieťa s Máriou, jeho matkou; padli na zem a klaňali sa mu. Potom otvorili svoje poklady a obetovali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu“ (Mt).

Keď si kľakajú pred pokorným a chudobným znamením dieťaťa, mudrci objavujú, že prístup k druhému – odlišnému, krehkému, nečakanému – vedie vždy zdola, nikdy zhora. V ponížení sa vzdialenosť prekonáva a rozdielnosť sa stáva obývateľnou. Nejde o zrieknutie sa vlastnej identity, ale o jej darovanie, o jej otvorenie tajomstvu, ktoré so sebou nesie ten druhý.

Vstať a potom si kľaknúť: to je pohyb viery. Vstáva sa, aby sme vyšli zo seba, nie aby sme sa postavili do stredu. A potom sa znižujeme, lebo si uvedomíme, že to, čo stretávame, uniká našej kontrole. Platí to vo vzťahu k Bohu, ale aj v každodenných vzťahoch. Kým veci idú podľa našich predstáv, zostať je ľahké; keď nás však druhý prekvapí, sklame alebo sa zmení, zostať verní vzťahom a prisľúbenej láske si vyžaduje prestať presadzovať vlastný pohľad a naučiť sa skutočne počúvať.

Pre Cirkev je tento dvojitý pohyb – vstať a pokloniť sa – nevyhnutný. Je povolaná hýbať sa, vychádzať, ísť v ústrety ľuďom a situáciám, ktoré sú jej vzdialené. Zároveň však musí vedieť zastaviť sa, znížiť pohľad, uznať, že nie všetko jej patrí ani nemôže mať pod kontrolou. Len tak sa dar spásy môže stať univerzálnym: natoľko, nakoľko Cirkev prijme, že opustí svoje istoty a s úctou sa zahľadí na život druhých, uznávajúc, že aj tam – často nečakaným spôsobom – môže povstať niečo zo svetla Krista.

5. Nájsť seba samých

Keď mudrci vstúpia do domu a uvidia dieťa s Máriou, jeho matkou, stoja pred niečím, čo presahuje ich očakávania. Kľaknú si a otvoria svoje pokladnice, prinášajúc zlato, kadidlo a myrhu. Týmito darmi vyznávajú v tomto dieťati Božiu prítomnosť, jeho kráľovskú dôstojnosť a jeho plnú účasť na našej ľudskosti, poznačenej aj utrpením a smrťou. No zatiaľ čo konajú tento úkon, deje sa niečo nečakané: neobjavujú len to, kým je toto dieťa, ale začínajú tušiť, kým sú oni sami.

V Ježišovej tvári, v Bohu, ktorý sa stal človekom, mudrci zazrú, že tá istá dôstojnosť je prisľúbená aj ich životu. Ak sa v tomto dieťati Boh zjavuje ako Kráľ, potom je aj ľudský život povolaný k veľkosti, ktorá neprechádza mocou, ale starostlivosťou a službou. Ak sa Boh rozhodol prebývať v našom tele, potom každý ľudský život v sebe nesie svetlo, povolanie a hodnotu, ktoré nemožno vymazať. Dary, ktoré mudrci prinášajú, sa tak stávajú zrkadlom: hovoria o Bohu, ale zároveň odhaľujú, čím je človek povolaný sa stať.

S návštevou mudrcov ukazuje tajomstvo vtelenia celú svoju univerzálnu silu. Neprišli sme na svet len preto, aby sme prežili alebo čo najlepšie prešli časom. Narodili sme sa, aby sme vstúpili do väčšieho života: do života Božích detí. Mudrci vyšli hľadať hviezdu a našli Krista; no stretnúc Krista našli aj seba samých. Objavili, že hoci prišli zďaleka a nepoznali Písma, aj v ich ľudskosti žiarilo svetlo, ktoré čakalo len na to, aby bolo rozpoznané a privedené na svetlo.

Možno je Cirkev dnes viac než kedykoľvek predtým povolaná práve k tomuto: ponúknuť svetu Kristovo svetlo. Nie ako niečo, čo treba vnucovať alebo brániť, ale ako prítomnosť, ktorú treba ponúknuť, ponechávajúc každému možnosť priblížiť sa k nej cestou podobnou tej, akou kráčali mudrci. Vyšli z túžby, vydali sa na cestu, prešli otázkami a neistotami a až na konci rozpoznali Krista – a pred ním objavili aj seba samých.

Z tohto pohľadu misia nespočíva v tom, že by sme stretnutie vynucovali, ale v tom, že ho sprístupníme. Ponúknuť svetlo znamená chrániť priestor hľadania, umožniť túžbe dať sa do pohybu, sprevádzať ľudí bez toho, aby sme odpovede predchádzali. Tak stretnutie s Kristom neruší ľudskosť toho, kto ho hľadá, ale ju privádza na svetlo a dovršuje.

Ak budeme mať odvahu ponúknuť svetu takéto jednoduché a jasné svedectvo, mohli by sme zakúsiť to, čo prorok Izaiáš ohlasuje nad ruinami Jeruzalema: bolo to mesto povolané stať sa miestom príťažlivosti pre všetky národy.

„Národy budú kráčať k tvojmu svetlu
a králi k lesku tvojho úsvitu.
Zdvihni oči dookola a pozri:
všetci sa zhromaždili, prichádzajú k tebe.
Tvoji synovia prichádzajú zďaleka
a tvoje dcéry nesú na rukách.
Vtedy uvidíš a zažiariš,
srdce sa ti zachveje a rozšíri,
lebo sa k tebe obráti bohatstvo mora,
príde k tebe majetok národov“ (Iz).

Cirkev, ktorá ponúka všetkým Kristovu prítomnosť, si jeho svetlo neprisvojuje, ale ho odráža. Nestavia sa do stredu, aby vládla, ale aby priťahovala. A práve preto sa stáva priestorom stretnutia, kde môže každý rozpoznať Krista a pred ním znovu nájsť zmysel svojho života.

Táto perspektíva nás núti prehodnotiť mnohé z našich misijných zvyklostí. Často si myslíme, že evanjelizovať znamená prinášať niečo, čo chýba, zapĺňať prázdno, opravovať omyl. Epifánia ukazuje inú cestu: pomáhať druhému rozpoznať svetlo, ktoré ho už obýva, dôstojnosť, ktorú už má, dary, ktoré už nesie. Nie sme to my, kto „dáva“ Krista svetu, akoby sme naň mali výhradné právo. Sme povolaní urobiť jeho prítomnosť viditeľnou s takou jasnosťou a pravdivosťou, aby v ňom každý mohol rozpoznať zmysel svojej existencie.

To nespochybňuje Kristovu pravdu ani neznižuje evanjelium na všeobecné oceňovanie ľudského. Naopak, berie vážne katolicitu Cirkvi v jej najhlbšom význame: chrániť Krista, aby ho bolo možné ponúknuť všetkým, s dôverou, že v každom človeku sú už prítomné krása, dobrota a pravda, povolané dozrieť a nájsť v ňom svoj najplnší zmysel. Pravé vianočné svetlo „osvecuje každého človeka“ práve preto, že dokáže každému odhaliť jeho vlastnú pravdu, jeho povolanie, jeho podobnosť s Bohom.

Ak je to tak, potom by Vianoce, ktoré sa prelínajú so záverom Jubilea, mohli zapáliť bezpodmienečnú nádej nielen v Cirkvi, ale aj vo svete. Cirkev sa môže radovať, že znovu našla Krista ako stred vlastného života; svet by sa pri stretnutí s naším krehkým svedectvom mohol cítiť povzbudený nechať vystúpiť vlastnú ľudskosť, ponúknuť svoje dary a rozpoznať svoju dôstojnosť pred Bohom.

Bol by to najvýrečnejší znak Cirkvi vernej svojmu katolíckemu povolaniu: nezadržiavať svetlo pre seba, ale nechať ho žiariť, aby nový život, už zasiaty v srdci každého muža a každej ženy, mohol konečne vyklíčiť a priniesť ovocie.

Modlime sa

Bože, ty si vedením hviezdy zjavil národom svojho jednorodeného Syna; veď dobrotivo aj nás, ktorí sme ťa už poznali vierou, aby sme mohli kontemplovať krásu tvojej slávy. Skrze Krista, nášho Pána.

p. Roberto Pasolini, OFM Cap.
Kazateľ Pápežského domu

Preklad Martin Jarábek