Páter Pasolini (7): Boh nám prostredníctvom kríža zjavuje, že sme veční, nie nesmrteľní

Cyklus: Nádej na večný život

Duchovné cvičenia Svätého Otca a Rímskej kúrie, Pôst 2025

7. Sme veční, nie nesmrteľní

(streda 12. marca, 17.00 hod.)

Naša doba vytvorila ilúziu nesmrteľnosti, poháňanú pokrokom a blahobytom, ktorá nás vedie k ignorovaniu hraníc ľudského bytia. Dokonca aj Cirkev sa občas snaží prispôsobiť, aby mohla ponúknuť dôveryhodné svedectvo o Božom kráľovstve. Toto potláčanie smrti sa prejavuje v neschopnosti pokojne žiť v očakávaní a v posadnutosti hyperaktivitou a neustálou prítomnosťou na mnohých miestach, kde na nás tlačí realita. Strach zo smrti sťažuje prijať jednoznačné rozhodnutia, podporuje pasivitu a ilúziu, že prijaté rozhodnutia sa dajú vždy odvolať.

Súčasná spoločnosť vymazala rituály a slová, ktoré kedysi pomáhali zmysluplne a odvážne čeliť odchodu zo života. Dnes sa umieranie často redukuje na mediálne predstavenie alebo technický problém lekárskej vedy. Toto vzďaľovanie sa od pojmu smrti nám bráni pochopiť hlbší zmysel života a kresťanskú nádej. Svätý František z Assisi, ktorý ju nazýva „sestra smrť“, ponúka radikálnu alternatívu: prijať ľudskú konečnosť ako súčasť cesty, ktorá vedie do večnosti.

Hriech, chápaný ako neúspešné využívanie slobody, často pramení zo snahy uniknúť pred neistotou života. Jediným skutočným protijedom je však láska, prežívaná konkrétnym a hlbokým spôsobom, o čom svedčia slová svätého Jána: „Vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme svojich bratov a sestry“ (1Jn 3, 14). Milovať až do konca znamená prijať obmedzenie a premeniť ho na príležitosť darovať sa bez výhrad.

Kristus smrť neodstránil, ale prešiel ňou, aby nám ukázal, že ju možno zažiť a premeniť. Vtelenie nie je len odpoveďou na hriech, ale radikálnym gestom lásky, ktorým sa Boh zapojil do našej existencie. Markovo evanjelium zdôrazňuje paradox Boha, ktorý zachraňuje prostredníctvom kríža, a zjavuje nám, že hoci sme veční, nie sme nesmrteľní.

Pavol varuje Galaťanov pred rizikom návratu k viere založenej na strachu a zákone namiesto dôvery v Boží slobodný dar. Ján nabáda k rozlišovaniu duchov, k rozpoznaniu vtelenia nie ako idey, ale ako konkrétneho spôsobu prežívania skutočnosti. Vtelenie od nás žiada, aby sme zostali pevní v dôvere, že skutočnosť je napriek svojim ťažkostiam miestom Božieho kráľovstva. Žiť ako Božie deti a bratia a sestry medzi sebou je voľba, ktorú treba každý deň obnovovať v istote, že láska až do konca je nielen možná, ale už o nej svedčili mnohé generácie mužov a žien. Aj my môžeme spievať túto pieseň lásky svojimi životmi.

Preklad Martin Jarábek