Rozhovor s kard. Pietrom Parolinom - doplnené

Vatican News

Kard. Pietro Parolin na nedávnej návšteve Jordánska predsedal dlhej slávnostnej liturgii pri príležitosti posviacky nového kostola latinského patriarchátu, ktorý stojí na mieste Ježišovho krstu. Zúčastnilo sa na nej viac ako šesťtisíc veriacich. Ako píše Andrea Tornielli, bolo to znamenie vitality a nádeje a je to príležitosť zamyslieť sa nad tým, čo sa deje vo svete, vrátane slov, ktoré 9. januára adresoval pápež František diplomatickému zboru.

Prinášame vybrané časti z rozhovoru s kard. Pietrom Parolinom.

Sme v Jordánsku, vo Svätej zemi, na mieste Ježišovho krstu, ktoré bolo ešte pred niekoľkými desaťročiami mínovým poľom. Neďaleko odtiaľto sa vedie vojna, ktorú vyvolali útoky Hamasu a doplácajú na ňu civilisti svojou krvou a ničením, a to najmä v Gaze. Aké posolstvo by ste chceli odovzdať?

Bola to veľmi krásna a dobre zorganizovaná slávnosť, ale predovšetkým to bola oslava veľkej nádeje. A to nie preto, že hovoriť o nádeji v tomto jubilejnom roku venovanom tejto téme je už klišé. Posolstvo, ktoré môže vyplynúť z tohto dňa, je podľa mňa práve toto: v regióne sužovanom mnohými konfliktami, rozorvanom viacerými napätiami, pôda kedysi podmínovaná je dnes dobre obrábaná a úrodná. To je samo osebe znamením nádeje: skutočne, ako hovorí prorok, kopije sa môžu zmeniť na kosáky, zbrane sa môžu stať nástrojmi pokoja. Veľká a živá účasť ľudu je tiež dôvodom na nádej. Sú tu živé sily a kresťanstvo môže aj s Božou milosťou pomôcť nájsť spôsoby riešenia súčasných konfliktov.

Jordánsko je krajina, kde kresťanská menšina žije asimilovane a cíti sa byť súčasťou krajiny. V iných prípadoch to tak, žiaľ, nie je. Aká je dnes úloha kresťanov na Blízkom východe?

Kresťania sú v týchto krajinách prítomní od nepamäti, naďalej sú plnohodnotnou a riadnou súčasťou blízkovýchodných štátov a spoločností, aj keď, žiaľ, všetky udalosti z dávnej i nedávnej minulosti a v súčasnosti sú naklonené ich odchodu, a preto sa početne kresťanské komunity vo všetkých krajinách zmenšujú. Chcel by som zdôrazniť tento konštitutívny rozmer kresťanskej prítomnosti: arabský znamená aj kresťanský, pretože v týchto krajinách existuje kresťanské spoločenstvo, ktoré má korene v minulosti. (...) Kresťania ako konštitutívna súčasť môžu prispieť vo všetkých oblastiach. Ako už mnohokrát povedal aj pápež, Blízky východ bez kresťanov by bol chudobnejší Blízky východ, chýbal by mu výraz, ktorý je základom samotnej reality tohto regiónu.

Ste znepokojený vývojom situácie v Sýrii?

Čítal som pozitívne vyhlásenia, ktoré odzneli a idú smerom, ktorý s nádejou vyjadril pápež vo svojom príhovore k diplomatickému zboru: dúfajme, že pre Sýriu sa môže začať nová doba, v ktorej budú mať všetci občania rovnaké práva a rovnaké výsady. To je koncepcia občianstva, ktorú navrhuje aj Svätá stolica pre všetky krajiny: všetci občania sú si rovní, majú rovnaké práva a rovnaké povinnosti pred zákonom. Úprimne dúfame, že tieto potvrdenia budú nasledovať, a teda že budú chránené aj práva menšín a práva kresťanov.

Len pred dvoma dňami sa po dvoch rokoch konečne uskutočnili voľby libanonského prezidenta. Aký je to signál?

Myslím si, že je to pozitívny signál. Počas týchto dvoch rokov sme vždy tvrdili, že je dôležité, aby krajina mala rovnakú kontinuitu a pretrvala tak, ako je nakonfigurovaná, teda - aby som použil slová sv. Jána Pavla II. o „krajine posolstva“ – čiže krajine, kde spolu koexistuje sociálna, politická a náboženská rozmanitosť. Vždy sme tvrdili, že v prvom rade treba zabezpečiť predsedníctvo, teda posilniť inštitúcie. Je to teda znamenie nádeje. Úprimne dúfame, že tieto voľby znamenajú pre Libanon novú etapu, v ktorej sa všetky politické sily spoja, aby našli spoločnú reč a pracovali pre dobro krajiny a predovšetkým pre tie reformy, ktoré krajina nevyhnutne potrebuje. (...)

Pápež vo svojom príhovore k diplomatickému zboru odsúdil riziko rozvoja „klubovej“ mentality, ktorá spôsobuje, že sa radšej rozprávame len s tými, ktorí zmýšľajú rovnako ako my. Pápež opakovane pripomenul „ducha Helsínk“: čo to znamená dnes?

„Duch Helsínk“ je práve prekonanie tejto mentality. Ocitli sme sa v rozdelenom svete, vo svete protikladov, rozdelenom na dva bloky. Možno dnes sa tieto „kluby“ rozdrobili a znásobili. A v istom zmysle to možno bolo jednoduchšie, keď existovali len dva bloky. „Helsinský duch“ je práve duchom niekoho, kto prekročil kategóriu nepriateľa a dokázal nájsť spoločnú reč aj s tými, ktorí nemysleli ako on. Helsinki predstavujú túto schopnosť prekročiť svoj vlastný názor alebo ho považovať za jedinečný a výlučný a akceptovať aj to, že existujú iné názory, ktoré sú legitímne a ktoré sa dajú zosúladiť aj s mojím, samozrejme, tým, že sa aj ja niečoho vzdám. Tu je zdravý kompromis (...) s cieľom prekonať konflikt.

Čo v tomto zmysle znamená výraz „spravodlivý mier“?

Podľa môjho názoru spravodlivý mier znamená mier, ktorý je založený na medzinárodnom práve a deklaráciách OSN. Sú to nástroje, ktoré má medzinárodné spoločenstvo k dispozícii na reguláciu vzťahov medzi krajinami a medzi spoločenstvami štátov. (...)  V kresťanskom myslení spravodlivosť neznamená len dať každému to, čo mu patrí, podľa distribučnej spravodlivosti, ale je to spravodlivosť, o ktorej hovorí sám Ježiš, je to vyššia spravodlivosť, ktorá sa stáva láskou a odpustením voči druhým. Pápež František diplomatickému zboru hovoril o diplomacii odpustenia. Veľmi krásny je ten úryvok z príhovoru, práve preto, že evokuje schopnosť prekročiť jednoduché požiadavky spravodlivosti.

Pápež František počas svojich nedávnych ciest do Luxemburska a Belgicka v súvislosti s vojnovými situáciami vyzval na „čestné rokovania“ a „čestné kompromisy“. Prečo je dnes také ťažké rokovať s cieľom dosiahnuť kompromis? Prečo sa zdá, že diplomacia je nemá? Mám na mysli najmä prebiehajúci konflikt v srdci kresťanskej Európy medzi Ruskom a Ukrajinou...

Skutočne vyvoláva veľký smútok, že už nie sme schopní rokovať a že, ako sa hovorí, prevláda „právo sily“, a nie „sila zákona“. Aj pápež vo svojom príhovore k diplomatickému zboru evokoval rôzne príčiny tejto situácie a vysvetlil, že existuje atmosféra nedôvery a vzájomného strachu, ktorá vytvára stále väčšiu polarizáciu medzi štátmi a medzi spoločenstvami a bráni hľadaniu spoločných riešení. Trval by som práve na tomto: chýba dôvera. Na vyjednávanie, na dialóg je potrebná minimálna dôvera v toho druhého. A potrebujete aj ďalší aspekt, ktorý zdôraznil pápež: schopnosť vyjsť zo seba, vcítiť sa do pohľadu partnera, ktorým v tomto prípade môže byť protivník alebo nepriateľ. Potrebná je schopnosť vyjsť si v ústrety, pochopiť alebo aspoň brať vážne dôvody toho druhého. To sú dôvody, prečo je dnes veľmi ťažké vyjednávať. K tomu sa pridáva - a aj na to pápež poukázal - kríza inštitúcií zodpovedných za dialóg, ktoré sa zrodili práve preto, aby ho podporovali, teda medzinárodných organizácií: dnes je pre ne ťažké pokračovať vo vykonávaní úlohy, ktorú boli schopné dosiahnuť bezprostredne po druhej svetovej vojne. Existuje mnoho ďalších príčin, ale povedal by som, že pre mňa je tu táto základná.

Dočasná dohoda o vymenovaní nových biskupov v Číne je naďalej v centre polemík vyvolaných na politicko-medzinárodnom poli i na cirkevnom poli: niektorí ju prezentujú ako kapituláciu. Aký je jej skutočný význam?

Je logické, že sa tak môže stať, keď čelíme takej zložitej situácii, akou je čínska, ktorá vychádza z mimoriadne zložitej histórie. Názory môžu byť aj veľmi rozdielne. Vždy som hovoril: nie som šokovaný, že sa nájdu ľudia, ktorí majú iný názor, pretože veria, že existujú aj iné riešenia. Zo strany Svätej stolice sa verilo, že toto je najúčinnejšie riešenie: začať dialóg od jednej z otázok, ktoré boli na stole. Jednou z tých najdôležitejších a zároveň najťažších bola práve otázka menovania biskupov. Som presvedčený, že dohoda o menovaní biskupov v podstate navrhuje dve veci, ktoré pomaly napredujú - miestami sa objavujú aj ústupy - správnym smerom, a to skutočnosť, že všetci biskupi sú v spoločenstve s pápežom. To je pre Katolícku cirkev zásadné. Je to nie vždy úspešný pokus o jednotu v Cirkvi prekonaním rozdielov a zabezpečením určitej normalizácie v živote Cirkvi. Samozrejme, neexistuje žiadne „zázračné“ riešenie, ale riešenie, ktoré navrhuje cestu. Pomalú a nie ľahkú cestu, ktorá však sa mi zdá, že prináša určité ovocie, ktoré možno ešte nevidíme, ale ktoré určite prinesie väčšie ovocie, keď sa zvýši dôvera a schopnosť dialógu medzi stranami.

Takže aj v tomto prípade sú dôvody na nádej...

Verím, že áno, existujú dôvody na nádej. Pápež vo svojom príhovore k diplomatickému zboru hovoril o diplomacii trpezlivosti. Verím, že v tomto prípade viac ako v iných, ale možno aj všeobecne, musíme mať schopnosť trpezlivosti, ku ktorej nás vyzval už apoštol Jakub: pozrite sa na roľníka, ktorý zasial a potom trpezlivo čakal, kým prídu dažde, kým napadne sneh a kým osivo prinesie úrodu. Som presvedčený, že aj v tejto oblasti, ako aj v mnohých iných oblastiach života, musíme mať túto schopnosť pozerať sa ďalej ako na okamžité výsledky. Žiaľ, aj my sme otrokmi okamžitých výsledkov. Som presvedčený, že mnohé z reakcií, ktoré ste spomenuli, sú spôsobené práve aj týmto sploštením na prítomnosť, bez schopnosti pozrieť sa aj do budúcnosti s ohľadom na minulosť a ťažkosti, ktoré sme v minulosti zažili. Takže bez ľahkých ilúzií - verím, že nikto nie je v tomto zmysle oklamaný -, ale áno, s nádejou a odhodlaním napredovať po tejto ceste a s Božou milosťou to prinesie očakávané ovocie.

Preklad a spracovanie: o. Martin Jarábek a Miroslava Holubíková