V Rovníkovej Guinei sa začala posledná etapa tretej apoštolskej cesty Leva XIV.

Zuzana Klimanová – Vatican News

Rovníková Guinea je stredoafrický štát nachádzajúci sa na západnom pobreží kontinentu v blízkosti Guinejského zálivu tesne nad rovníkom. Má pevninskú i ostrovnú časť a na pevnine hraničí s Gabonom a Kamerunom.

Ide o jediný africký pevninský štát, v ktorom je úradným jazykom španielčina. Krajina je jednou z najmenších v Afrike, rozlohu má 28 tisíc štvorcových kilometrov.

Z vyše jeden a pol miliónov obyvateľov je takmer 75% katolíkov, čo je viac než jeden milión dvesto tisíc ľudí.

Cirkev je rozčlenená do piatich oblastí a 99 farností. Pôsobí tu šesť biskupov, 265 kňazov, 169 rehoľníčok a 790 katechétov.

Logo apoštolskej cesty do Rovníkovej Guiney

Kolonizátori i diktatúra

Prvými obyvateľmi tohto územia boli pravdepodobne pygmejovia, dnes sú však prítomní len v niektorých izolovaných častiach krajiny. Prvými Európanmi, ktorí sa priplavili na Ostrov Bioko, boli Portugalci v roku 1471. V roku 1778 pripadol Španielom. Istý čas územie spravovali aj Angličania, no v roku 1844 sa ostrov vrátil Španielom, ktorí už získali kontrolu aj nad pevninským územím (Rio Muni). V minulosti bolo toto územie nazývané aj Španielska Guinea. V roku 1964 oba regióny získali vlastnú správu a v roku 1968 vytvorili štát Rovníková Guinea. Po voľbách sa k moci dostal Francisco Macías Nguema, ktorý sa ako diktátor vyhlásil za prezidenta na doživotie. Jeho brutálny režim doviedol krajinu k vnútornému sociálnemu a politickému kolapsu, sprevádzanému násilím a systematickým zneužívaním moci. Jeho synovec Teodoro Obiang Nguema Mbasogo ho v roku 1979 ako diktátora zvrhol štátnym prevratom a nahradil ho: odvtedy Obiang vládne nepretržite ako prezident až dodnes.

Bohatstvo krajiny a biedni obyvatelia

Objavenie rozsiahlych ložísk ropy v roku 1995 úplne zmenilo ekonomickú štruktúru štátu, čo prinieslo značné možnosti rozvoja, ktoré však podkopávajú veľmi silné sociálne nerovnosti. Rovníková Guinea má jeden z najvyšších HDP na obyvateľa na kontinente, čo sa však netýka väčšiny obyvateľstva, ktoré žije v podmienkach extrémnej chudoby a vylúčenia, s menej ako jedným dolárom na deň, a to napriek hojnosti ropy, ktorá  však prináša bohatstvo len úzkej skupine ľudí.

Hlavným mestom sa od 2. januára tohto roku stalo mesto Ciudad de la Paz v pevninskej časti krajiny, ktoré nahradilo prímorské Malabo.

Výzvy tamojšej Cirkvi

Chudoba, sociálna nespravodlivosť a absolútna rezignácia ničia túto krajinu, ktorú tesne pred príchodom pápeža zarmútila správa o náhlom úmrtí generálneho vikára arcidiecézy Malabo, Mons. Fortunata Nsue Esona (17. apríla), čo všetkých zaskočilo. Ako uviedol pre Vatikánske médiá apoštolský vikár pre pastoráciu v Malabe otec José Ndong, medzi problémami, ktorým tu Cirkev čelí, je aj kmeňový aspekt, ktorý je prvkom rozdelenia, a ďalší problém súvisí s rozmnožovaním siekt, „ktoré sa tu usadzujú a ktoré mätú veriacich“. V krajine sú tiež extrémne rozšírené mágia a poverčivosť.