Kard. Koovakad o pápežovej ceste v Afrike: Náboženstvá ako privilegovaná cesta k mieru

Kardinál George J. Koovakad

Medzináboženské udalosti počas apoštolskej cesty pápeža Leva XIV. mali osobitný význam predovšetkým v Alžírsku a Kamerune, ale aj v prejavoch verejným predstaviteľom a diplomatickému zboru v Angole a Rovníkovej Guinei, kde načrtol ucelenú víziu dialógu medzi náboženstvami ako privilegovanej cesty k pokoju, zmiereniu a sociálnej stabilite. Všetky etapy spoločne odhaľujú spájajúcu niť, v ktorej sa symbolické gestá a slová zbiehajú v tej istej teologickej a pastoračnej perspektíve.

V Alžírsku sa táto cesta od samého začiatku javila ako zameraná na budovanie mostov a na zmierenie. Pápež ju označil za „nesmierne cennú príležitosť pokračovať tým istým hlasom, s tým istým posolstvom, že chceme budovať a podporovať pokoj, zmierenie, rešpekt a ohľaduplnosť voči všetkým národom“, pričom pripomenul svätého Augustína ako „veľmi dôležitý most v medzináboženskom dialógu“. V Alžíri v prejave pred predstaviteľmi štátnej moci kládol do stredu univerzálne bratstvo: „Sme bratia a sestry, lebo máme toho istého Otca na nebesiach“, pričom vo viere poukázal na princíp konvergencie, ktorý je schopný podporovať spravodlivosť, solidaritu a mier. Toto zameranie našlo konkrétny výraz vo vykonaných gestách, osobitne pri návšteve Veľkej mešity, kde zdôraznil „dôstojnosť každej ľudskej osoby“ a vyhlásil: „môžeme sa naučiť vzájomne sa rešpektovať, žiť v harmónii a budovať svet mieru“. Posolstvo zanechané v pamätnej knihe – „Nech milosrdenstvo Najvyššieho chráni v mieri a slobode ušľachtilý alžírsky národ a celú ľudskú rodinu“ – účinne zhrňuje túto univerzálnu víziu. Aj v Notre-Dame d’Afrique sa dialóg prejavil v konkrétnej a každodennej podobe, ako naznačuje tvrdenie, že viera je „vierou, ktorá neizoluje, ale otvára, spája, ale nemetie, približuje bez uniformizácie“. Napokon, v Annabe augustiniánska perspektíva vtlačila tejto ceste hlbší duchovný rozmer, pričom prepojila hľadanie Boha s vytváraním mieru a s láskou k blížnemu: „Viera v jediného Boha… spája ľudí podľa dokonalej spravodlivosti, ktorá všetkých pozýva k láske k blížnemu.“

V Kamerune, v kontexte poznačenom krízou v anglicky hovoriacej oblasti, ktorá však nevyústila do náboženského konfliktu, pápež jasne zdôraznil pozitívnu úlohu náboženstiev, ak nie sú deformované „jedom fundamentalizmu“. V prejave k verejným predstaviteľom vyzval k „odmietnutiu logiky násilia a vojny“, aby sme prijali „mier, ktorý je odzbrojený… a odzbrojujúci“, pričom zdôraznil spoločnú zodpovednosť štátov a náboženských vodcov za prevenciu konfliktov. Najvýznamnejším momentom bolo stretnutie v Bamende, kde kresťanskí, moslimskí i tradiční lídri ponúkli konkrétne svedectvo o žitom bratstve. Imám vyhlásil: „Ďakujeme Bohu, že táto kríza neprešla do náboženskej vojny…“, zatiaľ čo pápež označil Hnutie za mier za „vzor pre celý svet“ a varoval pred „tými, ktorí podriaďujú náboženstvá… svojim vlastným cieľom“. Toto podujatie ukázalo, ako môže medzináboženský dialóg vyrásť zo spoločnej histórie utrpenia a premeniť sa na cestu zmierenia. Pri stretnutiach s predstaviteľmi islamu a s biskupmi pápež Lev zdôraznil spoločnú zodpovednosť za budovanie mieru a potrebu realistického dialógu, schopného uznať vnútornú rozmanitosť náboženských komunít a podporovať autentickú inkulturáciu.

V Angole pápež v prejave pred diplomatickým zborom rozšíril túto perspektívu na celý africký kontinent a zdôraznil výzvy spojené s konfliktmi a rozdeleniami: „Afrika naliehavo potrebuje prekonať situácie a javy konfliktov a nepriateľstva… Len v stretnutí život rozkvitá. Na počiatku je dialóg.“ V tejto súvislosti Lev XIV. pripomenul aj učenie pápeža Františka, zdôrazňujúc kontinuitu magistéria o dialógu a pokoji. V Rovníkovej Guinei trval na spoločných hodnotách, ako je formácia svedomia a ústredná úloha spoločného dobra, keď vyhlásil: „Vo svete zraňovanom panovačnosťou a zneužívaním sily majú národy hlad a smäd po spravodlivosti“, a prijal za svoju výzvu pápeža Františka: „Dnes musíme povedať „nie“ ekonomike vylúčenia a nespravodlivosti. Táto ekonomika zabíja.“

V celkovom zhrnutí sa Lev XIV. výslovne odvolal na odkaz pápeža Františka a pripomenul jeho úsilie o „univerzálne bratstvo“ a o „autentickú úctu voči všetkým mužom a ženám“. Celá cesta sa tak javí ako prepletená niekoľkými spájajúcimi témami: bratstvo ako základ spolunažívania, odsúdenie akéhokoľvek zneužitia náboženstva a rozhodujúca úloha náboženských vodcov pri sprostredkovaní v konfliktoch. Z tohto hľadiska nie sú skúsenosti získané v rôznych krajinách izolované, ale predstavujú v súčasnom svete koherentný a konkrétny návrh na podporu medzináboženského dialógu schopného podporovať mier, spravodlivosť a stabilné spolunažívanie medzi národmi.

Preklad: Zuzana Klimanová