Pápež kňazom: Buďte podobní Kristovi, nech vás nedefinujú úlohy a výsledky

Salvatore Cernuzio – Vatican News

Text má podobu listu, no obsahom sa blíži k apoštolskej exhortácii o kňazstve, jeho úlohe v Cirkvi i v dnešnom svete a o zmysle celibátu, chudoby a poslušnosti – nie ako „popretia života“, ale ako „konkrétneho spôsobu“ úplnej príslušnosti Bohu. Pápež Lev XIV. ho poslal viac ako 1500 kňazom Madridskej arcidiecézy, ktorí sa zúčastňujú na veľkom kňažskom zhromaždení Convivium. Podujatie sa koná 9. – 10. februára na pozvanie kardinála arcibiskupa Josého Coba Cana a spája zodpovedných za farské pastoračné rady, rehoľné kongregácie, dekanáty, hnutia a nové cirkevné spoločenstvá.

Účastníci sa venujú štyrom témam, ktoré vyplynuli z podnetov približne 300 skupín arcidiecézy: únava a osamelosť kňaza, administratívne preťaženie, vzťah s biskupmi a revízia štruktúr, ktoré môžu brániť evanjelizácii.

Pokojná a úprimná reflexia

Pápež označuje zhromaždenie za príležitosť „bratstva a jednoty“, ktorá má pomôcť riešiť spoločné otázky a zároveň sa navzájom podporiť v spoločnom poslaní. Kňazov oslovuje ako „synov“ a vyjadruje im vďačnosť za službu vo farnostiach a rozličných prostrediach, často „uprostred námahy, zložitých situácií a tichej obety, ktorej svedkom je iba Boh“.

Zároveň ponúka „pokojnú a úprimnú reflexiu“ o postavení kňaza v dnešnom kultúrnom a spoločenskom kontexte. Ten sa vyznačuje pokročilou sekularizáciou, rastúcou polarizáciou verejnej diskusie a tendenciou zjednodušovať komplexnosť ľudskej osoby prostredníctvom ideológií a nedostatočných kategórií.

V takomto prostredí podľa pápeža hrozí, že viera bude využívaná, banalizovaná alebo odsúvaná na okraj ako niečo nepodstatné, pričom sa upevňujú modely spolužitia bez akéhokoľvek odkazu na transcendenciu.

Ľahostajnosť a zmena kultúrneho prostredia

Lev XIV. upozorňuje aj na hlbokú kultúrnu zmenu – postupné miznutie spoločných referenčných bodov. Kresťanské posolstvo kedysi nachádzalo úrodnú pôdu, pretože základné morálne princípy a otázky zmyslu života boli aspoň čiastočne zdieľané. Dnes sa tento spoločný základ výrazne oslabil a mnohé predpoklady, ktoré stáročia uľahčovali odovzdávanie viery, už nie sú samozrejmé, ba často ani zrozumiteľné.

Evanjelium sa tak nestretáva len s ľahostajnosťou, ale aj s odlišným kultúrnym prostredím, v ktorom slová nadobúdajú iný význam a prvotné ohlasovanie nemožno považovať za samozrejmé.

Nový nepokoj, najmä medzi mladými

Nie všetko je však podľa pápeža stratené. Je presvedčený, že v srdciach mnohých ľudí, zvlášť mladých, sa objavuje nový nepokoj. Absolutizácia blahobytu nepriniesla očakávané šťastie, sloboda oddelená od pravdy nenaplnila svoje sľuby a materiálny pokrok sám osebe neuspokojil najhlbšie túžby srdca.

Mnohí sa preto začínajú otvárať úprimnejšiemu hľadaniu, ktoré ich znovu privádza k stretnutiu s Kristom. Pre kňaza to podľa pápeža nie je čas ústupu či rezignácie, ale vernej prítomnosti a veľkodušnej dostupnosti.

Cirkev dnes nepotrebuje mužov definovaných množstvom úloh a tlakom na výsledky, ale mužov podobných Kristovi, ktorí žijú zo živého vzťahu s ním, živeného Eucharistiou a prejaveného v pastoračnej láske a darovaní seba.

Znovu predložiť jadro kňazstva

Nejde o vymýšľanie nových modelov ani o predefinovanie identity kňaza, zdôrazňuje Lev XIV., ale o „znovu predloženie“ najautentickejšieho jadra kňazstva: byť alter Christus – druhý Kristus – prostredníctvom služby žitej v dôvernom vzťahu s Bohom a v konkrétnej službe ľuďom.

Ako obraz používa madridskú katedrálu Almudena. Jej fasáda ukazuje, naznačuje a pozýva, no neodhaľuje všetko. Podobne kňaz nemá žiť preto, aby sa predvádzal, ani aby sa skrýval – jeho život má byť viditeľný, súdržný a rozpoznateľný, aj keď nie vždy pochopený. Neexistuje však sám pre seba, ale má ukazovať na Boha a sprevádzať cestu k Tajomstvu bez toho, aby si prisvojoval jeho miesto.

Prahový priestor katedrály naznačuje oddelenie: niečo zostáva vonku. Tak sa žije aj kňazstvo – byť vo svete, ale nie zo sveta. Práve sem patria celibát, chudoba a poslušnosť – nie ako popretie života, ale ako konkrétny spôsob úplnej príslušnosti Bohu pri kráčaní medzi ľuďmi.

Domov, ktorý prijíma

Katedrála je aj spoločným domovom, kde má každý svoje miesto. Takou má byť aj Cirkev, osobitne vo vzťahu ku kňazom: domom, ktorý prijíma, chráni a neopúšťa. Bratstvo kňazov má byť konkrétnou skúsenosťou domova a vzájomnej zodpovednosti.

„Synovia moji, nech sa nik necíti vystavený alebo sám vo výkone služby: spoločne odolávajme individualizmu, ktorý ochudobňuje srdce a oslabuje poslanie!“

Pramene aj sprostredkovatelia

Stĺpy katedrály sú obrazom života kňaza, ktorý nestojí sám na sebe, ale na živej Tradícii Cirkvi a Magistériu. Kňaz sa tak vyhne stavaniu na piesku čiastkových výkladov a opiera sa o pevnú skalu, ktorá ho presahuje.

Pápež upriamuje pozornosť aj na krstiteľnicu a spovednicu – stredobod sviatostí, v ktorých je skutočná sila budujúca Cirkev. Sviatosti treba sláviť dôstojne a samotní kňazi ich majú prijímať, osobitne sviatosť zmierenia:

„Nezabúdajte, že nie ste prameňom, ale sprostredkovateľom, a že aj vy potrebujete piť z tejto vody. Nezanedbávajte preto sv. spoveď a vždy sa vracajte k milosrdenstvu, ktoré ohlasujete.“

Pri pohľade na bočné kaplnky – rozmanité, no jednotne orientované – pápež pripomína rozličné charizmy a spirituality v Cirkvi, ktoré obohacujú a podopierajú kňazské povolanie bez narušenia jednoty.

Výzva k svätosti

V závere listu Lev XIV. smeruje pohľad do stredu: tam, kde sa odhaľuje zmysel každodennej služby a prameň kňazského poslania. Kňazov vyzýva, aby boli ľuďmi hlbokej modlitby a adorácie a aby k tomu viedli aj Boží ľud.

„Buďte svätí!“

Preklad: Beáta Dorková