„Kristus je svetlo národov“: pápež Lev XIV. otvára prvé mimoriadne konzistórium

PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA LEVA XIV.
pri otvorení mimoriadneho konzistória
7. januára 2026

Drahí bratia,

s veľkou radosťou vás vítam. Ďakujem za vašu prítomnosť. Nech nás Duch Svätý, ktorého sme vzývali, vedie počas týchto dvoch dní reflexie a dialógu.

Za veľmi významné považujem, že sme sa zišli na konzistóriu bezprostredne po slávnosti Zjavenia Pána. Práve z tohto tajomstva by som chcel vyjsť pri úvode našich prác.

V liturgii zaznel vždy dojímavý apel proroka Izaiáša: „Vstaň, zaodej sa svetlom, lebo prichádza tvoje svetlo a Pánova sláva vychádza nad tebou. Hľa, tma prikrýva zem a temnota národy, ale nad tebou vychádza Pán a jeho sláva sa zjavuje nad tebou. Národy budú kráčať k tvojmu svetlu a králi k lesku tvojho úsvitu“ (Iz 60, 1 – 3).

Tieto slová nás privádzajú k začiatku Konštitúcie o Cirkvi Druhého vatikánskeho koncilu. Prečítam celý jej prvý odsek:

„Kristus je svetlo národov. Preto tento svätý koncil, zhromaždený v Duchu Svätom, túži naliehavo ohlasovať evanjelium všetkému stvoreniu (porov. Mk 16, 15) a osvetľovať všetkých ľudí svetlom Krista, ktoré žiari na tvári Cirkvi. A keďže Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou, teda znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia, chce – nadväzujúc na učenie predchádzajúcich koncilov – jasnejšie objasniť svojim veriacim i celému svetu svoju povahu a svoje univerzálne poslanie. Súčasné podmienky sveta robia túto povinnosť Cirkvi ešte naliehavejšou, aby všetci ľudia, dnes užšie spojení rozličnými sociálnymi, technickými a kultúrnymi zväzkami, mohli dosiahnuť aj plnú jednotu v Kristovi“ (Lumen gentium, 1).

  (@Vatican Media)

Môžeme povedať, že Duch Svätý naprieč storočiami vnukol tú istú víziu prorokovi i koncilovým otcom: víziu Pánovho svetla, ktoré osvecuje sväté mesto – najprv Jeruzalem, potom Cirkev – a ktoré sa v nej odráža tak, že umožňuje všetkým národom kráčať uprostred temnôt sveta. To, čo Izaiáš ohlasoval obrazne, koncil rozpoznáva v plnej skutočnosti zjavenej v Kristovi, svetle národov.

Pontifikáty svätého Pavla VI. a svätého Jána Pavla II. možno vcelku chápať v tejto koncilovej perspektíve. Kontempluje tajomstvo Cirkvi ako celkom vpísané do tajomstva Krista a chápe evanjelizačné poslanie ako vyžarovanie nevyčerpateľnej energie, ktorá pramení z ústrednej udalosti dejín spásy.

Pápeži Benedikt XVI. a František potom túto víziu zhrnuli do jedného slova: príťažlivosť. Pápež Benedikt XVI. to vyjadril v homílii pri otvorení Konferencie v Aparecide v roku 2007, keď povedal: „Cirkev nerobí prozelytizmus. Rozvíja sa skôr ‘príťažlivosťou’: tak ako Kristus ‘priťahuje všetkých k sebe’ silou svojej lásky, ktorá dosiahla vrchol v obete kríža, tak aj Cirkev plní svoje poslanie natoľko, nakoľko je zjednotená s Kristom a uskutočňuje každé svoje dielo v duchovnej i konkrétnej zhode s láskou svojho Pána.“ Pápež František sa s týmto prístupom plne stotožnil a viackrát ho zopakoval v rôznych súvislostiach.

Dnes ho s radosťou preberám aj ja a zdieľam ho s vami. Pozývam seba i vás, aby sme si všimli, čo pápež Benedikt označil za silu, ktorá stojí pri tomto pohybe príťažlivosti. Touto silou je charis, je agapé, je Božia láska, ktorá sa vtelením v Ježišovi Kristovi a v Duchu Svätom daruje Cirkvi a posväcuje každé jej konanie. Nie je to Cirkev, ktorá priťahuje, ale Kristus. Ak kresťan alebo cirkevné spoločenstvo priťahuje, je to preto, že týmto „kanálom“ prúdi životodarná miazga lásky, ktorá vyviera zo Srdca Spasiteľa. Nie je náhoda, že pápež František, ktorý začal Evangelii gaudium „o ohlasovaní evanjelia v dnešnom svete“, zakončil Dilexit nos „o božskej a ľudskej láske Kristovho Srdca“.

  (@Vatican Media)

Svätý Pavol píše: „Láska Kristova nás ženie“ (2 Kor 5, 14). Sloveso sunechei vyjadruje, že Kristova láska nás pohýna tým, že nás vlastní, obklopuje a zväzuje. To je sila, ktorá priťahuje všetkých ku Kristovi, ako on sám povedal: „A ja, keď budem vyzdvihnutý zo zeme, pritiahnem všetkých k sebe“ (Jn 12, 32). Natoľko, nakoľko sa milujeme navzájom tak, ako nás miloval Kristus, sme jeho a on môže aj prostredníctvom nás naďalej priťahovať. Iba láska je totiž vierohodná, iba láska je hodná viery.

Jednota priťahuje, rozdelenie rozptyľuje. Zdá sa, že to potvrdzuje aj fyzika, v mikrosvete aj v makrosvete. Ak má byť Cirkev skutočne misionárska, schopná vydávať svedectvo o príťažlivej sile Kristovej lásky, musí v prvom rade uskutočňovať jeho prikázanie, jediné, ktoré nám dal po tom, ako učeníkom umyl nohy: „Ako som ja miloval vás, tak sa aj vy milujte navzájom.“ A dodáva: „Podľa toho všetci spoznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku jeden k druhému“ (Jn 13, 34 – 35). Svätý Augustín k tomu hovorí: „Preto nás miloval, aby sme aj my milovali jeden druhého. Tým, že nás miloval, nám pomohol, aby sme sa vzájomnou láskou zjednotili a spojení takýmto príjemným putom boli telom toho, ktorý je našou Hlavou.“ (Homília 65 na Jánovo evanjelium, 2).

Drahí bratia, od tohto Pánovho slova by som chcel vyjsť pri našom prvom konzistóriu a najmä na kolegiálnej ceste, na ktorú sme s Božou milosťou povolaní. Sme veľmi rozmanitá skupina, obohatená rôznymi pôvodmi, kultúrami, cirkevnými i spoločenskými tradíciami, formačnými cestami, pastoračnými skúsenosťami a, prirodzene, osobnými črtami. Sme povolaní predovšetkým navzájom sa spoznať a viesť dialóg, aby sme mohli spolupracovať v službe Cirkvi. Dúfam, že budeme rásť v spoločenstve a ponúkneme presvedčivý príklad kolegiality.

Preklad Martin Jarábek