Pápež: Načúvajme vede a nenechajme sa ochromiť strachom z nových výziev

Martin Jarábek – Vatican News

Svätý Otec hneď v úvode opisuje to, čo sám nazýva „súbežnou krízou“ (polykríza), čiže sériou navzájom prepojených problémov, ktoré sa odrážajú vo viacerých oblastiach ľudskej existencie. Poukazuje na krízu vojen, sociálnych neistôt, pandémií, na energetické i klimatické problémy a na zložité pohyby migrácie. Podľa Petrovho nástupcu tieto javy výrazne vplývajú na to, ako vnímame budúcnosť ľudstva:

„Ak sa nepozastavíme a nezamyslíme sa nad tým, ako vlastne chápeme svet a či sme ochotní meniť svoje postoje, budeme – tak ako v minulosti pri iných krízach – len vracať úder tým istým spôsobom, ktorý sa ukazuje ako nedostatočný.“

Svätý Otec zároveň upozorňuje, že príliš často sa necháme uniesť pocitom, že problémy nás presahujú, a rezignujeme na hľadanie riešení. Rímsky biskup však trvá na tom, že Cirkev a spoločnosť ako celok sú povolané k odvahe, ktorú treba spájať s dôkladným výskumom a načúvaním vedeckým poznatkom.

Nepremárnené ponaučenie z pandémie

Petrov nástupca v tejto súvislosti pripomína nedávnu skúsenosť pandémie COVID-19, ktorá podľa neho preukázateľne ukazuje, aké krehké sú naše systémy, no zároveň prináša možnosť hlbšieho sebaskúmania:

„Spomeňme si na pandémiu: takpovediac sme ju „premrhali“, mohli sme viac pracovať na premene svedomia a spoločenskej praxe (porov. apoštolská exhortácia Laudate Deum, 36). A ďalším dôležitým krokom, aby sme nezostali stáť na mieste, ukotvení v našich istotách, zvykoch a obavách, je pozorne počúvať prínos vedeckého poznania. Téma počúvania je rozhodujúca.“

V tejto rovine podľa Svätého Otca nemožno obísť poznatky vedy a zároveň je nutné preskúmať naše „vnútorné odporovanie“ voči akejkoľvek skutočnej premene. Pápež varuje pred tým, aby sme sa nedržali len minulých istôt a zvykov a uzatvára, že budúce krízy môžu ukázať, do akej miery je ľudstvo schopné reagovať pružne a eticky.

Načúvanie vede ako záruka skutočnej transformácie

Rímsky biskup zdôrazňuje, že veda neustále napreduje, pričom mení náš pohľad na realitu. Uvádza príklad rozvinutia fyziky od čias Isaaca Newtona až po súčasnú kvantovú teóriu, ktorá odkryla oveľa dynamickejšiu predstavu o stavebných prvkoch prírody. V tejto súvislosti pápež vyzýva na to, aby sme neupadali do pokušenia spoliehať sa výlučne na technokraciu:

„Je potrebné prepracovať naše chápanie „nepretržitého stvorenia“ s vedomím, že to nebude technokracia, ktorá nás zachráni (porov. encyklika Laudato si', 101): podľahnúť utilitaristickej a neoliberálnej planetárnej deregulácii znamená zaviesť zákon silnejšieho ako jediné pravidlo; a je to zákon, ktorý dehumanizuje.“

Príklad Teilharda de Chardina

Svätý Otec spomína osobnosť jezuitského vedca Pierra Teilharda de Chardina. Vyzdvihuje jeho „odvážny a inšpiratívny“ prístup, ktorým sa snaží uviesť do dialógu teologickú a vedeckú perspektívu. Podľa Svätého Otca je Teilhard de Chardin príkladom toho, že náboženská viera nemusí stáť v protiklade k vede, naopak, môže sa s ňou prelínať a tak prinášať pohľad, ktorý stavia do centra prepojenosť všetkých stvorení.
Teilharda de Chardin fascinuje myšlienka ,vzťahu‘, vzájomnej závislosti medzi všetkými bytosťami a stvoreniami. Uvedomuje si, že človek je súčasťou širšieho evolučného procesu, a nebojí sa ,hodiť kameň do jazera‘, teda prekonať hranice aj za cenu istého neporozumenia.

Nádej je kolektívne úsilie

Vo svojom posolstve rímsky biskup vyzdvihuje význam nádeje, ktorá nespočíva len v súkromných túžbach jednotlivcov, ale vo vedomí spoločnej zodpovednosti:

„Nádej je základný postoj, ktorý nás podporuje na našej ceste. Nespočíva v rezignovanom čakaní, ale v tom, že s impulzom siahame po pravom živote, ktorý vedie ďaleko za úzky individuálny obvod.“

Svätý Otec sa v tejto súvislosti odvoláva aj na slová svojho predchodcu Benedikta XVI., podľa ktorého sa pravá nádej rodí v dynamike vzťahu s inými: „Len vtedy, keď dúfame spoločne, dokážeme naozaj dosiahnuť lepšiu budúcnosť,“ uvádza Petrov nástupca.

Posilňovanie medzinárodných inštitúcií

Ďalší dôležitý bod príhovoru vyzdvihuje dôležitosť „princípu multilateralizmu“, ktorý zohľadňuje globálne dobro. Rímsky biskup varuje pred oslabovaním medzinárodných organizácií:

„Žiaľ, musíme konštatovať postupnú bezvýznamnosť medzinárodných orgánov, ktorú podkopávajú aj krátkozraké postoje zaujaté ochranou partikulárnych a národných záujmov.“

Pápež František zdôrazňuje, že investícia do takýchto foriem spolupráce môže byť odpoveďou na prebiehajúcu veľkú krízu a ponúka perspektívu dlhodobého mieru a stability, presahujúcu hranice jednotlivých národných spoločenstiev.

Na záver Petrov nástupca zveruje účastníkov Generálneho zhromaždenia Pápežskej akadémie pre život príhovoru Panny Márie, „Sídlu múdrosti a Matky nádeje“.