Homília na slávnosť Zjavenia Pána: Nech z nás Pán urobí svetlá ukazujúce na neho

Zuzana Klimanová - Vatikán

Svätý Otec dopoludnia predsedal eucharistickému sláveniu v Bazilike sv. Petra spolu s kardinálmi a členmi Rímskej kúrie. V deň, keď si Cirkev osobitne uvedomuje svoje evanjelizačné poslanie nasmerované ku všetkým národom, bol hlavným celebrantom pri oltári kardinál Luis Antonio Tagle, pro-prefekt Dikastéria pre evanjelizáciu.

Spoločné úmysly veriacich tento rok pri svätej omši zazneli po poľsky, francúzsky, čínsky, portugalsky a svahilsky. Pri liturgii asistovali seminaristi z Pápežského Urbanovho kolégia Dikastéria pre evanjelizáciu (Propaganda Fide).

V priebehu liturgie diakon slávnostne oznámil tohtoročný termín Veľkej noci (20. apríl) a s ním spojených pohyblivých sviatkov.

Homília pápeža Františka:

„Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť“ (Mt 2, 2): takéto svedectvo vydávajú mudrci obyvateľom Jeruzalema, keď im oznamujú, že sa narodil židovský kráľ.

Mudrci dosvedčujú, že sa vydali na cestu, zmenili svoj život, pretože na oblohe uvideli nové svetlo. Pri tomto obraze sa teda môžeme pozastaviť a zamyslieť sa nad ním, keď slávime Zjavenie Pána v Jubilejnom roku nádeje; a rád by som zdôraznil tri vlastnosti hviezdy, o ktorej nám hovorí evanjelista Lukáš: hviezda je jasná, je viditeľná pre všetkých a ukazuje cestu.

Po prvé, hviezda je jasná. Mnohí vládcovia v Ježišových časoch sa nechávali volať „hviezdami“, pretože sa cítili dôležití, mocní a slávni. Nebolo to však ich svetlo - svetlo žiadneho z nich -, ktoré zjavilo mudrcom zázrak Vianoc. Ich umelý a chladný jas, výsledok kalkulácií a mocenských hier, nebol schopný reagovať na potrebu novosti a nádeje týchto hľadajúcich ľudí. Namiesto toho to urobil iný druh svetla, symbolizovaný hviezdou, ktorá osvecuje a zohrieva tým, že horí a necháva sa stravovať. Hviezda nám hovorí o jedinom svetle, ktoré môže každému ukázať cestu k spáse a cestu k šťastiu: o svetle lásky. To je jediné svetlo, ktoré nás urobí šťastnými.

Predovšetkým svetlo lásky Boha, ktorý sa stal človekom a daroval sa nám tým, že obetoval svoj život. Potom, ako odraz, svetlo tej lásky, s ktorou sme aj my povolaní obetovať sa jeden pre druhého a stávať sa s jeho pomocou vzájomným znamením nádeje, a to aj v temných životných situáciách. Môžeme sa zamyslieť: vyžarujeme nádej? Sme schopní dodávať nádej iným prostredníctvom svetla našej viery?

Tak ako hviezda svojím jasom priviedla mudrcov do Betlehema, tak aj my môžeme našou láskou priviesť k Ježišovi ľudí, ktorých stretávame a dať im spoznať v Božom Synovi, ktorý sa stal človekom, krásu Božej tváre (porov. Iz 60, 2) a jeho spôsob lásky, ktorý sa skladá z blízkosti, súcitu a nehy. Nikdy nezabúdajme: Boh je blízky, súcitný a nežný. Toto je láska: blízkosť, súcit a neha. A môžeme to urobiť bez potreby mimoriadnych nástrojov a sofistikovaných prostriedkov, ale tak, že naše srdcia budú žiariť vo viere, naše pohľady budú veľkodušné v prijímaní, naše gestá a slová budú plné láskavosti a ľudskosti.

Preto, keď sa pozeráme na mudrcov, ktorí s očami upretými k nebu hľadajú hviezdu, prosme Pána, aby sme boli jeden pre druhého svetlom, ktoré vedie k stretnutiu s ním (porov. Mt 5, 14 - 16). Je nepekné, keď človek nie je svetlom pre druhých.

A tak sa dostávame k druhej vlastnosti hviezdy: je viditeľná pre všetkých. Mudrci sa neriadia indíciami tajného kódu, ale sledujú hviezdu, ktorú vidia žiariť na nebeskej oblohe. Oni ju zbadajú, kdežto iní, ako Herodes a zákonníci, si ani len nevšimnú jej prítomnosť. Hviezda je však stále tam, prístupná každému, kto pozdvihne zrak k nebu hľadajúc znamenie nádeje. Som znamením nádeje pre druhých?

A toto je dôležité posolstvo: Boh sa nezjavuje exkluzívnemu okruhu ľudí alebo niekoľkým privilegovaným, Boh ponúka svoju spoločnosť a svoje vedenie každému, kto ho hľadá s úprimným srdcom (porov. Ž 145, 18). Ba často predchádza naše vlastné otázky a prichádza nás hľadať ešte skôr, než ho o to prosíme (porov. Rim 10, 20; Iz 65, 1). Práve preto v jasličkách zobrazujeme mudrcov s črtami, ktoré zahŕňajú všetky vekové kategórie a rasy – črtami mladého človeka, dospelého, starca, so somatickými črtami rôznych národov na zemi –, aby sme si pripomenuli, že Boh hľadá každého, a to neustále. Boh hľadá všetkých.

A ako nám prospieva rozjímať o tom dnes, v dobe, kde sa zdá, že ľudia a národy, hoci sú vybavení čoraz výkonnejšími komunikačnými prostriedkami, zdá sa, že sa stávajú čoraz menej ochotnými chápať, prijímať a stretávať sa navzájom vo svojej rozmanitosti!

Hviezda, ktorá na nebi ponúka svoje svetlo všetkým, nám pripomína, že Boží Syn prišiel na svet, aby sa stretol s každým mužom a ženou na zemi, nech patria k akejkoľvek etnickej skupine, jazyku alebo národu (porov. Sk 10, 34 - 35; Zjv 5, 9), a že nám zveruje rovnaké univerzálne poslanie (porov. Iz 60, 3). Čiže volá nás, aby sme zanechali akékoľvek formy selekcie, marginalizácie a vyraďovania ľudí a aby sme v sebe a v prostredí, v ktorom žijeme, podporovali silnú kultúru prijatia, v ktorej sú pred zámkami strachu a odmietania uprednostnené otvorené priestory – otvorené priestory stretnutia, integrácie a zdieľania; bezpečné miesta, kde všetci môžu nájsť teplo a útočisko.

Preto je hviezda na oblohe: nie, aby zostala vzdialená a nedosiahnuteľná, ale naopak, aby jej svetlo bolo viditeľné pre všetkých, aby sa dostalo do každého domova a prekonalo každú bariéru a prinieslo nádej až po najvzdialenejšie a najzapadnutejšie kúty planéty. Je na nebi, aby svojím veľkodušným svetlom všetkým povedala, že Boh sa nikomu neodopiera a na nikoho nezabúda (porov. Iz 49, 15). A prečo? Je totiž Otcom, ktorého najväčšou radosťou je vidieť svoje deti, ktoré sa vracajú domov, zjednotené, zo všetkých kútov sveta (porov. Iz 60, 4), radosťou vidieť ich, ako stavajú mosty, vyrovnávajú chodníky, hľadajú tých, ktorí sa stratili, a nesú na pleciach tých, ktorí majú problém kráčať, aby nikto nezostal vonku a aby všetci mali účasť na sláve jeho domu.

Hviezda nám hovorí o Božom sne: aby celé ľudstvo v bohatstve svojich odlišností dospelo k vytvoreniu jednej rodiny a aby žilo svorne v prosperite a pokoji (porov. Iz 2, 2 - 5).

A to nás privádza k poslednej vlastnosti hviezdy: k tomu, že ukazuje cestu. Aj to je podnet na zamyslenie, osobitne v kontexte Svätého roka, ktorý slávime a v ktorom je jedným z charakteristických gest putovanie.

Svetlo hviezdy nás pozýva uskutočniť vnútornú cestu, ktorá, ako napísal Ján Pavol II., nech oslobodzuje naše srdcia od všetkého, čo nie je láska, aby sme sa „naplno stretli s Kristom, vyznali svoju vieru v neho a prijali hojnosť jeho milosrdenstva“ (List všetkým, ktorí sú disponovaní sláviť Veľké jubileum vo viere, 29. júna 1999, 12).

Spoločné putovanie „je typické pre tých, ktorí idú hľadať zmysel života“ (porov. bulu Spes non confundit, 5). A my, hľadiac na hviezdu, nech tiež obnovíme svoj záväzok byť ženami a mužmi „cesty“, ako boli kresťania definovaní v počiatkoch Cirkvi (porov. Sk 9, 2).

Nech z nás teda Pán urobí svetlá ukazujúce na neho, ako Mária, aby sme boli veľkodušní v darovaní sa, otvorení v prijímaní a pokorní v spoločnom kráčaní, aby sme ho mohli stretnúť, rozpoznať a klaňať sa mu a vydali sa od neho na cestu obnovení, prinášajúc svetu svetlo jeho lásky.“

Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Zuzana Klimanová