Peter Dufka SJ (31): Modlitba ako odstup, dôvera a stretnutie

Vnímavému  človeku neunikne istá paralela putovania za oddychom a podvedomou túžbou človeka po pokoji, ktorý súvisí so stíšením sa pred Bohom a modlitbou. Dovolenka nie je len odstup od práce a denných povinnosti, ale je to i čas pohľadu do nášho vlastného vnútra a čas prehodnotenia nášho vzťahu s Bohu. Skúsme si všimnúť tri dôležité prvky, ktoré nám pomôžu obohatiť náš dovolenkový oddych o modlitbu a požehnaný čas milosti. Sú to: odstup, dôvera a  stretnutie

1.  Odstup

Prvým krokom každej dovolenky je zmena prostredia. Pre moderného človeka je fyzické opustenie miesta celoročného pôsobenia priam nevyhnutnosťou, no v duchovnom živote je tento odstup prvým krokom k stretnutiu s Bohom, k modlitbe. Gréci používali na označenie oslobodzujúceho odstupu slovo apatheia – stav, kedy človek nedovolí vonkajšiemu svetu a obavám, aby znepokojovali jeho srdce a rušili jeho dialóg s Bohom.

Majstri duchovného života preto spájajú vonkajší aj vnútorný odstup priamo s modlitbou. Vonkajší odstup nám umožňuje stíšiť sa a pozrieť sa späť s vďačnosťou, presne tak, ako to svätý Ignác z Loyoly odporúčal v každodennom spytovaní svedomia, ktoré je v podstate modlitbou vďačného pohľadu. Vnútorný odstup, o ktorom hovorí duchovný spisovateľ zo 4. storočia Evagrius Pontský, zasa znamená eliminovať rušivé momenty a vášne, bez čoho nedokážeme nadviazať dôverný rozhovor s Bohom.

2.  Dôvera

Odvekým a najprirodzenejším spôsobom premiestňovania je chôdza. I keď v rámci dovolenky používame rôzne druhy dopravných prostriedkov, pešej chôdzi sa nevyhneme. Francúzsky filozof Gabriel Marcel označil človeka termínom homo viator – človek putujúci. Ako kresťania sme pútnikmi par excellence a naše putovanie sa počas dovolenky môže stať osobitnou príležitosťou na reflexiu o našom duchovnom živote, môže sa stať modlitbou v pohybe. Celkom prirodzene sa nám pri opakovaných rytmických pohyboch, ktoré sú synchronizované s rytmom našich krokov objavia principiálne, životné otázky. Neraz sa hlási o svoje miesto i  otázka o našom kresťanskom povolaní, ktoré sme dostali v krste.

Svätý Ján Zlatoústy pripomína, že ľudia žijúci v rodinách sú povolaní k rovnako intenzívnemu duchovnému životu a modlitbe ako mnísi či zasvätené osoby. Rozdiel je len v tom, že kým pre mníchov a zasvätené osoby bola askéza plánovaná, pre ľudí žijúcich mimo kláštorov prichádza cez neplánované obety a kríže všedného dňa, ktoré duchovný človek prijíma  s vierou, a nesťažuje sa na ne. Naopak, vie že sú nástrojom a prostriedkom osobnej premeny, osobného posväcovania. Dynamika fyzického i duševného odstupu od pracovných povinností, ako i samotná vzdialenosť  od našich domovov prináša i nebezpečenstvá. Okrem reflexie nad naším duchovným životom sa v mysli neraz objavia i podnety, ktoré sa v duchovnej terminológii nazývajú logismoi. Sú to nenápadné zlé a hriešne podnety. A práve dovolenkový odstup je ideálny čas na to, aby sme si tieto nenápadné impulzy nášho vnútra lepšie všimli. Aký mali v minulosti počiatok, aký mali priebeh a predovšetkým aký mali koniec. Táto reflexia nielen že osvetlí naše poznanie, ale môže posilniť i našu dôveru v Božiu prozreteľnosť. Od koľkých pádov, ktoré začínali nenápadnou ponukou nás Pán v minulosti ochránil.

Putovanie či cestovanie prirodzene vytvára priestor i pre dôveru v Božiu prozreteľnosť. V modernej  spoločnosti sa spoliehame na poistenie, dobré plánovanie  a navigácie, no koľko skúsenosti máme s tým, že všetko sa vypočítať a predvídať jednoducho nedá. A práve tu sa vytvára priestor pre vnímanie  Božej prozreteľnosti ktoré nás oslobodzuje od prílišnej osobnej dôležitosti a mocenskej snahy mať všetko pod kontrolou.  

3. Stretnutie

Počas dovoleniek absolvujeme nemalé množstvo stretnutí s ľuďmi, ktorí na nás zanechali dojem, ktorí nás niečím oslovili. S odstupom času spomíname na miesta, ktoré sme navštívili, ale taktiež i na takéto osoby. Oslovili nás niečím, čo my nemáme. Túžbu zažiť niečo nové, stretnúť človeka, ktorý je duchovne bohatší ako my v nás odhaľuje odvekú túžbu po stretnutí s transcendentnom, s Bohom, ktorý nás presahuje. Zachytávame jeho odrazy v ľuďoch. Vidíme ho napríklad na tvárach ľudí, ktorí s tichou radosťou vychádzajú zo spovednice a ktorí práve vo sviatosti zmierenia zažili osobné stretnutie s milosrdným Bohom.

Tento vzťah môže prerásť  do duchovnej sympatie, čo v gréckom preklade znamená vnútornú náklonnosť a schopnosť spolu-cítiť. V modlitbe sa učíme akoby „vychutnávať“ Božiu prítomnosť, čo by malo vyvrcholiť v Eucharistii pri svätom prijímaní, čo je jedna najsilnejšia foriem jednoty s Bohom.    

Klement Alexandrijský hovoril o človeku ako o „zrkadle duše“. Všetky stretnutia s Bohom, všetky presahujúce skúsenosti zanechávajú na našej tvári trvalé stopy pokoja. Aj preto Teofan Zatvornik namiesto slova osoba používal radšej slovo tvár, lebo práve ona odráža celú hĺbku nášho vnútra premeneného modlitbou a priateľstvom s Bohom. A tak pri stretnutiach s ľuďmi, ktorí v nás zanechali hlboký dojem je dobre vedieť o podvedomej túžbe človeka, ktorú sv. Augustín vyjadril slovami. Nespokojné je srdce človeka, kým celkom nespočinie v Tebe ó, Pane. Pokiaľ sa s Tebou nestretne.

Milí priatelia, odstup, dôvera a stretnutie nie sú len prirodzenými aspektami našich dovoleniek, ale sú to i prvky, ktoré môžu v podstatnej miere prispieť k obnove nášho duchovného života počas voľných dní. Môžu prispieť k odstupu zbytočných, rušivých ba hriešnych podnetov, k citlivosti na vnímanie Božej prozreteľnosti v našom živote a k obnoveniu túžby po stretnutí s Bohom.