Modlitby v Biblii (12): Modlitba kráľovnej Ester

Modlitba kráľovnej Ester (Est 14,1-19 / Est 4,17a-z)

Milí poslucháči,

dnes sa spoločne zahĺbime do modlitby kráľovnej Ester, známej starozákonnej kráľovnej, ktorá u Boha i u kráľa vyprosila záchranu pre svoj ľud. Táto modlitba je dosť známa, no nenachádza sa v hebrejskej Biblii, iba v jej gréckej verzii, preto aj v našich Bibliách sa nachádza na rozličných miestach. V katolíckom preklade ju nájdeme v 14. kapitole, kým v nekatolíckych prekladoch, napríklad v ekumenickom, ju nájdeme ako dodatok štvrtej kapitoly.

Modlitba je vsadená do veľmi veľkej krízy celého národa za čias kráľa Asuera, ktorý vládol nad Perzskou ríšou. Kráľov poradca Haman dosiahol vydanie dekrétu o vyhladení všetkých Židov, no medzitým sa Božou prozreteľnosťou stala kráľovnou Ester, ktorá bola tiež židovského pôvodu. Jej pestún Mardochej ju zaprisahal, aby sa prihovorila za ich národ u kráľa, hoci nepovolený vstup ku kráľovi mal stáť každého život, pokiaľ k nemu kráľ milostivo nevystrel svoje žezlo. Za takýchto okolností sa teda kráľovná Ester obracia k Bohu v úpenlivej prosbe o záchranu.

Pozoruhodná je už príprava Ester na modlitbu: „Odložila kráľovské rúcho, obliekla si odev primeraný plaču a žiaľ a namiesto voňaviek si hojne posypala hlavu popolom a telo si skrušila pôstmi. A všetky miesta, kde sa predtým obvykle radovala, napĺňala svojimi vytrhanými vlasmi” (Est 14,2).

Potom otvorila ústa a začala vyznaním osobnej viery v Boha: „Môj Pane, ktorý si naším jediným kráľom, pomáhaj mne opustenej, ktorá nemá okrem teba nijakého iného pomocníka. Nebezpečenstvo mi už zasahuje ruky“ (Est 14,3). Následne Bohu pripomína jeho zmluvu a predchádzajúcu vernosť voči svojmu ľudu, i keď vyznáva, že to oni ju porušili, preto teraz zažívajú toto príkorie. „A teraz – hovorí Ester – im nestačí, že nás utláčajú najkrutejším zotročovaním, ale svojim modlám pripisujú to, že ich ruky sú také mocné, a chcú zmeniť aj tvoje sľuby a vykoreniť tvoje dedičstvo, chcú zavrieť ústa tým, ktorí chvália teba, a vydusiť slávu tvojho chrámu a oltára, aby (tým väčšmi) otvorili ústa pohanom, chválili silu svojich modiel a zvelebovali svojho kráľa-človeka naveky (Est 14,8-10)“.

Keď kráľovná predstaví Bohu nebezpečenstvo od pohanov, v ktorom sa so svojím ľudom nachádza, začína úpenlivo prosiť Boha o pomoc: „Neprepúšťaj, Pane, svoju berlu takým, čo nie sú ničím, aby sa nemohli smiať z našej záhuby, ale obráť ich úmysel, ktorý majú proti nám, a znič toho, ktorý začal proti nám zúriť. Pamätaj na nás, Pane, a ukáž sa nám vtedy, keď sme sužovaní. Vlej mi dôveru, Pane, Kráľ (všetkých) ostatných bohov a akejkoľvek mocnosti. Vlož mi do úst dobre upravenú reč, keď budem stáť pred levom, a nalaď jeho srdce, aby znenávidel nášho protivníka, žeby zahynul sám aj všetci, ktorí s ním súhlasia. Nás však vysloboď svojou mocou a pomáhaj mne, ktorá nemá iného pomocníka okrem teba, Pane“ (Est 14,11-14). Po týchto prosbách Ester ešte dodáva, že jej radosť nie je v tom, že si môže užívať honosný život na kráľovskom dvore, ale svoju radosť nachádza jedine v Bohu.

Záver tejto úpenlivej modlitby vyjadruje veľkú dôveru Ester v Boha, a zároveň spája prosbu za ňu samotnú, ako aj za jej národ, s ktorým spolucíti: „Bože, ktorý si mocnejší nad všetkých, vypočuj volanie tých, ktorí nemajú nijakej inej nádeje, a vytrhni nás z rúk zlostníkov; vysloboď ma z mojej úzkosti (Est 14,19)“.

Čo sa môžeme naučiť z tejto modlitby? V prvom rade to, že Boh je pre nás skutočným útočiskom v čase súženia a prichádza nám na pomoc. Kráľovná si to uvedomuje a hľadá ho hneď, ako sa dozvie o nebezpečenstve hroziacom jej ľudu. Aj my sa môžeme v našich ťažkostiach obracať najprv na Boha, až potom na ľudí – priateľov a známych – aby nám pomohli.

Ester nevyjadruje modlitbu len svojimi slovami, ale aj postojom tela a kajúcim odevom. Nebojí sa používať aj vonkajšie prvky na vyjadrenie niečoho vnútorného. Aj my môžeme používať pri modlitbe vonkajšie veci, ako sviečku, uprataný stolík s krížom, môžeme si pohodlne sadnúť alebo kľaknúť, prípadne sa postaviť. Dôležité je, aby postoj, ktorý zaujmeme, vystihoval a umocňoval to, čo vyjadrujeme svojimi slovami.

Kráľovná modlitbu začína tým, že si pripomenie, kým Boh je – Pánom a Kráľom, Jediným. To jej dáva silu nebáť sa kráľa Perzie, pretože aj on má nad sebou Boha, ktorý je skutočným Kráľom všetkých kráľov. Potom sa odvoláva na to, čo o jeho moci počula u svojich predkov. To, čo Boh už urobil v živote jej ľudu, jej dáva odvahu prosiť aj teraz o zázrak. My tiež môžeme začínať naše modlitby tým, že si uvedomíme, aký je Boh – všemohúci, milostivý, blízky a dobrý. V ťažkých okamihoch nám môže pomôcť aj pripomenutie si toho, čo pre nás už Boh vybojoval.

Ester vie priznať, že jej ľud zhrešil, no napriek tomu dôveruje Božej dobrote a milosrdenstvu. Hoci sme slabí, môžeme sa obracať na Boha. On pozná našu biedu, ale aj dobrú vôľu a všetky naše snaženia. Nepribližuje sa k nám, aby nás napomínal, ale aby nám pomáhal prežívať náš život v radosti a v plnosti.

Kráľovná hľadá u Boha všetko to, čo nedokáže z vlastných síl a verí v neho aj na základe zázrakov, ktoré pre nich Boh už vykonal. Jej modlitba je plná dôvery v Boží zásah, napriek tomu, že pociťuje strach z toho, čo sa od nej očakáva. Strach je prirodzenou reakciou na pocit nebezpečenstva, no Ester vie, kto jej v danej chvíli dokáže pomôcť.

Inšpirujme sa aj my jej slovami a postojmi, ktoré vychádzajú z hĺbky srdca a sú plné dôvery v dobrotu Boha, s ktorým má osobný vzťah.