List šanghajského študenta pátrovi Javorkovi: Jedno veľké a srdečné ďakujem!

Bohuš Kaliarik

Páter Javorka odcestoval z misie v Šanghaji späť do Ríma dňa 7. júna 1939.
Predtým však dostal krásny list, ktorý sa našiel v pátrovej pozostalosti. Napísal ho študent univerzity Aurora, Germain Loguinov.

V Šanghaji pôsobila silná komunita ruských utečencov (emigrantov po ruskej revolúcii), o ktorých sa páter Javorka pastoračne staral. Mnohí mladí Rusi, ktorým Javorka pomáhal, študovali práve na Aurore. Univerzita im poskytovala cestu k lepšej budúcnosti a odbornému uplatneniu v exile. Aurora bola elitná univerzita postavená na francúzskom modeli vzdelávania. Väčšina profesorov boli francúzski jezuiti a vyučovacím jazykom bola dlho francúzština. V čase pôsobenia pátra Javorku v Šanghaji, rektorom univerzity bol páter McDonald. Páter Javorka na nej prednášal o východnej cirkvi.

Aby sme ešte viac priblížili jezuitskú univerzitu, a vzťah pátra Javorku k nej, na úvod ešte jeden krátky článok. V austrálskom Adelaide vyšiel v novinách Southern Cross dňa 7. februára 1936 a znel nasledovne:

„Dvadsať mladých ruských mužov, takmer všetci členovia pravoslávnej cirkvi, sa zapísalo na Univerzitu Aurora, inštitúciu vyššieho vzdelávania vedenú jezuitmi v Šanghaji. Pochádzajú z rodín s vysokým spoločenským postavením, ktoré v posledných rokoch utiekli zo svojej vlasti kvôli náboženskému prenasledovaniu. Vo francúzskej koncesii v Šanghaji žijú desaťtisíce Rusov.
Mladí muži založili klub s názvom Združenie ruských študentov Aurory a požiadali pátra Vendelína Javorku SJ, bývalého rektora Ruského kolégia v Ríme, aby sa stal ich poradcom.“
Toľko článok z novín a teraz už samotný preklad listu študenta Germaina z francúzskeho jazyka:

„4. jún 1939, Šanghaj

Otec Javorka,

Božia prozreteľnosť nás chce od Vás odlúčiť. Ale skôr, než budete v Ríme, chcem Vám vyjadriť nasledujúce slová: – ako človek bez vlasti, bez majetku a takmer bez mena ste pre mňa boli tým, čím je otec pre svoje dieťa.

Nachádzal som vo Vás svojho poradcu, svojho ochrancu, svojho povzbudzovateľa a svojho dobrodincu.

Koľkokrát ste ma povzbudili svojimi jemnými a láskavými slovami; koľkokrát som po návšteve u Vás znovu nadobudol svoje slabnúce sily, aby som mohol pokračovať v tomto temnom živote.

Ak študujem na Aurore, je to vďaka Vám; ak som sa stal dobrým kresťanom, aj za to vďačím Vám. S Vami som sa cítil pokojný; bez Vás sa už tak necítim a Váš odchod do Talianska mi spôsobuje veľký smútok, ktorý si v sebe ponesiem po celý život: nezabudnem ani na Vás, ani na všetko to, čo ste pre mňa urobili.

Ale kto vie, možno sa stretneme v nejakom kúte sveta, ktorý sa mi stal takým malým vďaka vedeckému pokroku, veď budúcnosť nepatrí nikomu; ak ju niekto zapožičiava, tak budúcnosť patrí Bohu.

Jedno veľké a srdečné ďakujem, môj drahý otec Javorka.

Študent univerzity Aurora,

Germain Loguinov“