6. Jún ako mesiac Eucharistie, Božského Srdca a prvého svätého prijímania vo svetle východnej tradície

Mesiac jún je v latinskej Cirkvi spojený s tromi významnými skutočnosťami: so slávnosťou Božieho Tela a Krvi (Corpus Domini), so slávnosťou Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a s obdobím prvých svätých prijímaní detí.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide výlučne o západné tradície, ktoré nemajú s byzantskou liturgickou tradíciou veľa spoločného. Pri hlbšom pohľade však zistíme, že ich obsah je v duchovnosti a liturgii Východu prítomný od nepamäti.

Aj v našej Gréckokatolíckej cirkvi sa v minulom storočí rozšírila úcta k Eucharistii i k Božskému Srdcu. Veľkú zásluhu na tom mali baziliáni, svätý biskup mučeník Pavol Peter Gojdič, ako aj redemptoristi, ktorí počas ľudových misií šírili úctu k Najsvätejšej Eucharistii, modlitbu svätého ruženca a pobožnosť k Božskému Srdcu Ježišovmu.

Eucharistia v byzantskej tradícii

Byzantská liturgia nepotrebuje osobitný sviatok na zdôraznenie úcty k Eucharistii, pretože celá jej štruktúra smeruje k stretnutiu s Kristom v jeho Tele a Krvi.

Po svätom prijímaní kňaz pozdvihuje Sväté Dary a požehnáva nimi veriacich slovami:

„Spas, Bože, svoj ľud a požehnaj svoje dedičstvo.“

Ide o eucharistické požehnanie, ktoré je súčasťou každej svätej liturgie a vyjadruje vieru Cirkvi v živú prítomnosť Krista medzi svojím ľudom.

Samotný Kristus hovorí:

„Ja som chlieb života; kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať.“ (Jn 6,35) a „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom.“ (Jn 6,56)

Tieto Kristove slová tvoria srdce eucharistickej viery Východu i Západu.

Božské Srdce a Kristova láska

Podobne je to aj so slávnosťou Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Hoci ide o sviatok západného pôvodu, jeho obsah je hlboko prítomný vo východnej liturgii.

Jedno z najčastejších oslovení Krista v byzantských bohoslužbách znie:

„Lebo ty si dobrý a miluješ ľudí.“

(grécky: Φιλάνθρωπος – Človekomilovný Boh).

Takmer každá ekténia končí oslavou Krista ako Boha, ktorý miluje človeka. Východná tradícia tak neustále pripomína nekonečnú Božiu lásku, milosrdenstvo a súcit – teda to, čo západná tradícia osobitným spôsobom vyjadruje úctou k Božskému Srdcu.

Prameňom tejto lásky je Kristus ukrižovaný, o ktorom evanjelista Ján píše:

„Jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda.“ (Jn 19,34)

Prvé sväté prijímanie vo východnej tradícii

Osobitnú pozornosť si zasluhuje aj obdobie prvých svätých prijímaní.

Vo východnej cirkvi sa totiž od apoštolských čias udeľujú všetky tri iniciačné sviatosti naraz – krst, myropomazanie (birmovanie) a Eucharistia. Dieťa teda prijíma Eucharistiu už od svojho krstu.

Na Slovensku sa však postupne vytvorila pastoračná prax prispôsobená prostrediu, v ktorom žijeme. Keď dieťa dosiahne vek rozlišovania dobra a zla, približne v šiestom alebo siedmom roku života, prijímanie Eucharistie sa na určitý čas preruší. Po príprave na prvú svätú spoveď, zvyčajne v treťom alebo štvrtom ročníku základnej školy, dieťa pristupuje k sviatosti pokánia a následne opäť pokračuje v pravidelnom prijímaní Eucharistie.

Nejde teda o „prvé sväté prijímanie“ v západnom zmysle slova, ale o obnovenie plného sviatostného života po prvej svätej spovedi.

Jedna viera – rozličné liturgické vyjadrenia

Hoci slávnosť Božieho Tela, úcta k Božskému Srdcu i tradícia prvého svätého prijímania vznikli alebo sa osobitne rozvinuli v západnej Cirkvi, ich teologický obsah je vlastný celej Katolíckej cirkvi.

Východná tradícia tieto pravdy nezdôrazňuje prostredníctvom osobitných sviatkov, ale vkladá ich do samotnej štruktúry liturgie, modlitieb a sviatostného života. Eucharistia zostáva stredobodom života Cirkvi, Kristova láska preniká každú bohoslužbu a všetky sviatosti vedú človeka k plnému spoločenstvu s Bohom.

Nech je preto mesiac jún príležitosťou nanovo objaviť krásu Eucharistie, nekonečnú Kristovu lásku i radosť zo sviatostného života, ktorý nás vedie k slovám apoštola Pavla:

„Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2,20)