Biblické postavy (37): Abrahám u Zachariáša (XVIII. časť)

Ďalším kamienkom do Abrahámovej mozaiky v Lukášovom evanjeliu prispieva otec Jána Krstiteľa, spravodlivý a bezúhonný kňaz z Abiášovej triedy, Zachariáš. Keď pri Jánovej obriezke konečne prehovorí, velebí Pána slovami, ktoré každý deň opakujeme v modlitbe ranných chvál. V súvislosti s Abrahámom Zachariáš hovorí: „Pán, Boh Izraela, preukázal milosrdenstvo našim otcom a pamätá na svoju svätú zmluvu, na prísahu, ktorou sa zaviazal nášmu otcovi Abrahámovi, že nás vyslobodí z rúk nepriateľov, aby sme mu bez strachu slúžili vo svätosti a spravodlivosti pred jeho tvárou po všetky dni nášho života“ (porov. Lk 1,72-75).

Aj Zachariáš, podobne ako Mária, spomína Pánovo milosrdenstvo. Potvrdzuje sa teda, že milosrdenstvo je z Lukášovej perspektívy široký pojem a neobmedzuje sa len na odpúšťanie hriechov či záchranu v núdzi. Zachariášov chválospev je však ešte o čosi bližší starozákonnému biblickému príbehu o Abrahámovi, lebo výslovne hovorí o zmluve. Tá je v Abrahámovom cykle jedným z kľúčových pojmov. Nespomína sa tam síce prísaha, no za zmienku stojí, že Septuaginta prekladá názov Abrahámovho bydliska Beršeba výrazom „studňa prísahy“, akoby prekladatelia do gréčtiny chceli aj týmto spôsobom  naznačiť či dokonca podčiarknuť charakter zmluvného vzťahu medzi Pánom a Abrahámom. Pozoruhodný je však predovšetkým obsah Pánovho záväzku voči Abrahámovi. Zachariáš totiž hovorí o „vyslobodení z rúk nepriateľov“ a o „službe vo svätosti a spravodlivosti pred Pánovou tvárou“. Kde vzal tieto informácie? Čitateľ, ktorý pozná Abrahámov príbeh predsa vie, že Pán opakovane sľuboval Abrahámovi početných potomkov a vlastníctvo krajiny. Kde vzal Zachariáš prísľub o vyslobodení z rúk nepriateľov?

Zachariáš pravdepodobne naráža na detail, ktorý je v rozprávaní knihy Genezis tak trochu cudzorodý. Keď totiž (v pätnástej kapitole knihy Genezis) Pán potvrdzuje zmluvu s Abramom prechodom horiacej fakle medzi rozpolenými zvieratami, okrem iného hovorí: „Dobre si uvedom, že tvoje potomstvo bude prišelcom v cudzej krajine, zotročia ho a štyristo rokov budú s ním zle zaobchádzať. Ale národ, ktorému budú otročiť, budem ja súdiť. Potom vyjdú s veľkým majetkom“ (Gen 15,13-14). Zjavne tu ide o vsuvku, ktorá už v prvej knihe Mojžišovej anticipuje udalosti popisované neskôr, až v druhej knihe Mojžišovej, a síce otročenie v Egypte a Exodus. Nemožno pritom zanedbať ani omnoho neskoršiu skúsenosť Babylonského exilu, ktorá sa významne podpísala na konečnej podobe Pentateuchu.

Zachariáš vie, že Abrahámovi potomkovia sa vo svojich dejinách opakovane ocitali v područí nepriateľov, a ani v jeho dobe nie je stav ideálny. Je kňaz a služba pred Pánovou tvárou je jeho hlavná pracovná náplň. Svätosť a spravodlivosť sú samozrejme jeho eminentným záujmom. Pánov ľud však v jeho dobe nie je autonómny a zvlášť na prelome letopočtov nie je kňazská trieda vždy nutne politicky neutrálna. Aj príslušníkom kňazského rodu sa stáva, že pred svätosťou a spravodlivosťou uprednostnia mocenské záujmy. Preto je pochopiteľné, že Zachariáš v Abrahámovom príbehu podčiarkuje práve to, čo je najbližšie jeho životnej situácii. A jeho slová pritom nadobúdajú prorocký význam. Jeho syn Ján bude pripravovať cestu tomu, kto má moc konečne vyslobodiť Pánov ľud z rúk najúhlavnejšieho nepriateľa a otca lži. Zachariášov syn Ján ukáže na toho, kto urobí ľudí schopnými slúžiť Pánovi vo svätosti a spravodlivosti.