Vendelín Javorka SJ (16 a 17): Zima a práca v Butyrkách
Časť 16: Zima v Butyrkách a krížová cesta (November 1945 – Január 1946)
Po odsúdení bol páter Javorka premiestnený do slávnej moskovskej väznice Butyrki, kde čakal na transport do tábora. Cela číslo 11, kde bol uväznený, bola hrozne preplnená. Bola navrhnutá pre 60–70 ľudí, ale v tom čase v nej bolo 160 až 170 väzňov. Spali bez matracov a prikrývok na podlahe alebo poschodových pričniach.
V Butyrkách sa Javorka stretol s ďalšími katolíckymi kňazmi, vrátane talianskeho jezuitu Pietra Leoniho SJ a asumptionistu Jeana Nicolasa. Páter Javorka bol zatknutý keď bolo teplo, v júni, a bol zle pripravený na chladné počasie. Nemal žiadny teplý kabát a hrozne trpel všadeprítomným mrazom. Leoni a Nicolas mu museli darovať časť svojho oblečenia a polovicu vlnenej deky.
Na Nový rok, 1. januára 1946, sa začala Javorkova „krížová cesta“. Spolu s Pietrom Leonim bol v konvoji prevezený do tábora Temlag v Mordovskej republike. Cesta bola mimoriadne vyčerpávajúca. Najprv išli v Stolypinských vagónoch, navrhnutých pre 12 osôb, no preplnených dvakrát až trikrát. Potom ich preložili do nákladného vagóna (tepluški), kde bola len piecka, ktorá horela v oddelení pre dozorcov. Páter Javorka bol vystavený nielen mrazu, ale aj zlodejom; ráno mu ukradli chlieb.
Časť 17: Temlag – Oholenie a práca v mraze (1946 – c. 1947)
Po príchode do Temlagu (Temnikovskij nápravný pracovný tábor), do karanténneho tábora číslo 13, museli prejsť očistným procesom. V zanedbaných kúpeľoch, kde bola ľadová námraza na stenách, pátrovi Javorkovi oholili bradu. Páter Javorka tak prišiel o svoju mohutnú bradu, ktorá bola symbolom jeho kňazského povolania a dodávala dôstojnosť jeho vyziabnutému vzhľadu. Stal sa jedným z „anonymných a vyholených prízrakov“, ktoré mátali gulagom.
Pátrovi Javorkovi bola pridelená práca pri výrobe sandálov (lapti) z lipového dreva. Táto práca bola vyčerpávajúca aj pre silných, a on bol už šesťdesiattriročný a chorý na srdce. Pracovnú normu dokázal udržať iba mesiac, pokiaľ sa jeho zdravie kriticky nezhoršilo. Trpel artritídou, ischiasom a vysokým krvným tlakom. Kvôli problémom s obličkou musel ísť na vonkajšiu latrínu každých štyridsaťpäť minút, dokonca aj v mraze, čo bolo v táborových podmienkach (cesta 80 metrov v snehu k zle postaveným latrínam) nesmierne náročné.
Po mesiaci ťažkej práce bol preložený do nemocnice pre pohyblivých a invalidov (polustacionar). Hoci tam mal ľahšiu prácu, ako napríklad upratovanie baraku, zbieranie dreva alebo čistenie drevených latrín, stále trpel. Podávali im málo jedla a aj to čo dostávali bolo odporné, najmä dusená kapusta, trochu chleba a zhnité rybie hlavy. Neskôr, v auguste 1946, bol vo vážnom stave prevezený do nemocnice v inom tábore v Mordovskej republike do Poťmi. Po zotavení sa vrátil do Temlagu.
Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.
