Modlitby v Biblii (10): Magnifikat

Drahí poslucháči,

dnes sa spoločne pozrieme na známu modlitbu chvály, ktorú povznáša Panna Mária Bohu po tom, ako jej príbuzná Alžbeta rozpozná mocné činy, ktoré Boh urobil v Máriinom živote. Táto modlitba sa zvykne nazývať podľa jej prvého slova v latinskom jazyku Magnifikat, čo doslova znamená „Velebí“.

Kontext tejto oslavnej modlitby nám je všetkým dobre známy. Mária prijme posolstvo anjela Gabriela o narodení Mesiáša a odpovie svoje „Nech sa stane“ na ponuku spolupráce s Božou milosťou (porov. Lk 1,38). Vzápätí, hnaná Božím Duchom, radosťou i starostlivosťou o svoju príbuznú Alžbetu, prechádza hory a doliny, aby pomohla svojej príbuznej s prípravami na pôrod a aby s ňou mohla zdieľať to, čo Boh urobil v ich životoch. Mária je akousi živou monštranciou, živou archou zmluvy, ktorá odteraz nesie Božiu prítomnosť. Stačí, aby prehovorila, a Alžbeta je naplnená Duchom Svätým a volá mocným hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“ (Lk 1,42-45). Mária si túto oslavu nenecháva pre seba, ale ihneď povznesie oslavný chválospev na mocné činy Boha v jej živote, od ktorého jej pochádza každé dobro. Jej hymnus je podobný oslavnej piesni starozákonnej Anny, po tom, ako privedie na svet vytúženého syna Samuela (porov. 1Sam 2,1-10). Obe vo svojich piesňach oslavujú moc Boha, ktorý dokáže meniť osudy ľudí.

Prvá veta Máriinho chválospevu slúži ako úvod do celej modlitby. Mária hovorí: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi“ (Lk 1,46b-47). Následne dodáva prečo: pretože Boh vykonal veľké veci v jej živote a v živote svojho ľudu. Slovo „velebí“, po grécky megalýnei, doslova znamená „robí veľkým“. Mohli by sme povedať aj „rozpoznáva ako veľkého“. Máriinou reakciou na to, čo sa udialo v jej živote, je jednoznačné rozpoznanie Božej veľkosti a slávy. Mária vidí, od koho jej prichádza všetko dobro a to, čo sa odohráva v jej živote, si spája s mocnými Božími činmi v minulosti. Slovo „jasať“ používa evanjelista Lukáš aj pri zvestovaní narodenia Jána Krstiteľa (porov. Lk 1,14) a pri jeho jasote alebo podskočení v lone  Alžbety pri stretnutí s Máriou (porov. Lk 1,44). Ešte raz bude použité, keď Ježiš zajasá v Duchu Svätom a zvolá: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo“ (Lk 10,21). Mária sa v tomto chválospeve necíti ako „spasiteľka sveta“ kvôli tomu, čo sa stalo v jej živote, ale jasne rozpoznáva Boha ako svojho Spasiteľa.

V prvej časti modlitby Mária poukazuje na Božiu milosť a hovorí: „lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja“ (Lk 1,48-50). Slovom „poníženosť“ sa tu nemyslí morálna čnosť, ale skôr bieda a nedostatočnosť, ktorú si Boh všíma a z ktorej zachraňuje. Máriino vyjadrenie o oslave všetkých pokolení nijako neprotirečí jej pokore, práve naopak, je jej dokonalým vyjadrením. Mária pravdivo priznáva, čo sa v jej živote odteraz bude diať, no zásluhy za to nepripisuje sebe, ale iba Božej milosti.

V druhej časti Magnifikatu Mária odvracia svoju pozornosť od seba a číta tento Boží zásah v kontexte celého jeho ľudu. Božie spásne konanie vyjadruje siedmimi činnosťami znamenajúcimi úplnosť: 1) Boh ukázal silu svojho ramena, 2) rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú, 3) mocnárov zosadil z trónov, 4) povýšil ponížených, 5) hladných nakŕmil dobrotami, 6) bohatých prepustil naprázdno a 7) ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo. Tieto skutky nepoukazujú len na dávne Božie činy, ale sú skôr opisom toho, čo sa práve stalo, keď sa Boh rozhodol poslať na svet svojho Syna: Boh tým ukázal svoju moc a urobil všetko to, čo je opísané v chválospeve. Na záver Mária dodáva, že sa stalo „ako sľúbil našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky“ (Lk 1,55). Tak ako prvá veta tvorí úvod k celému chválospevu, aj posledná veta Máriinej modlitby môže slúžiť ako jej záver. To, čo Boh mocne vykonal v jej živote, súvisí s tým, čo sa rozhodol vykonať pre celé ľudstvo, podľa prísľubu daného praotcovi Abrahámovi a jeho potomstvu.

Čo nás môže naučiť táto biblická modlitba, ktorú povznáša Ježišova matka naplnená Duchom Svätým? V prvom rade tomu, aby sme jasne rozpoznávali, od koho nám prichádzajú všetky milosti, a aby sme za to oslavovali Boha. Mali by sme si osvojiť radosť v Bohu, jasot nad jeho dobrotou a mať ju pred očami častejšie ako rozličné náročné situácie nášho života. Máriin Magnifikat nás učí aj postoju správnej pokory: po tom, ako Alžbeta oslávi Máriu, tá nezačne vo falošnej pokore jej slová popierať. Pokora je totiž úplnou pravdou o sebe. Mária priznáva, že ju odteraz budú chváliť všetky pokolenia, no stane sa to preto, lebo veľké veci jej urobil Boh. Správne pokorná Mária dokáže prijať pochvalu, no ihneď dodáva, od koho jej daná milosť prichádza. Ježišova matka nás môže učiť aj láske k Božiemu ľudu. Záver jej oslavnej piesne sa týka práve radosti nad tým, že Boh sa ujal Izraela, svojho služobníka, ktorý tu predstavuje Boží ľud. Aj my sa od nej môžeme učiť cíteniu s celým Božím ľudom a radosti nad tým, čo Boh dnes robí pre Boží ľud, ktorým je Cirkev. Boh má osobný vzťah ku každému z nás a o každého z nás sa stará osobitne, no vedie nás aj spolu ako svoj ľud. Mária preto prežíva radosť celého Božieho ľudu nad príchodom Spasiteľa ako svoju vlastnú radosť, za ktorú oslavuje Boha. Nech je nám Magnifikat školou pokory a oslavnej modlitby a nech upiera našu pozornosť na to, čo Boh robí v našich životoch.