Matka hrdinu Oleksandra Tymčenka: chcem, aby spomienka na neho bola svetlá
Svitlana Duchovyč – Vatican News
Nádej si často predstavujeme ako niečo ľahké, ako sen o lepšej budúcnosti. No v okolnostiach hlbokej bolesti nadobúda nádej hlbší význam: stáva sa samotným životom, vedomým rozhodnutím pokračovať v živote napriek všetkému. A bolesť sa nemení na zúfalstvo, keď ju s nami zdieľa iný človek. Pre pani Ľubov Tymčenkovú z obce Zabolotne vo Vinnyckej oblasti, matku ukrajinského vojaka, ktorý zahynul na fronte, sa nádej zrodila ešte pred jej rozhodnutím zapojiť sa do rehabilitačného projektu. Korene jej nádeje vychádzajú zo štedrého srdca jej syna. Každé objatie vojaka, ktorý sa vracia z frontu, každý balík s jedlom pripravený s láskou, každé slovo podpory pre rodinu, ktorá stratila niekoho blízkeho – to všetko sú semienka nádeje, ktoré klíčia. V týchto každodenných skutkoch sa spomienka a láska prelínajú, premieňajúc bolesť na život a na neviditeľnú niť, ktorá naďalej spája tých, čo zostali, s tými, ktorí bojovali.
Sášuňa – týmto nežným menom pani Ľuba dodnes oslovuje svojho syna Oleksandra Tymčenka, ktorý 28. februára 2024 zahynul na fronte pri obrane svojej krajiny. Mal 29 rokov. „Je to nesmierne ťažké,“ rozpráva matka v rozhovore pre vatikánske médiá, „ale snažím sa neuzatvárať do seba. Snažím sa byť potrebná ľuďom. Pretože nie sme večnými. Chcem, aby si po nás na moje deti spomínali hrdinsky a aby príbeh o nich zostal svetlý, dôstojný a nezabudnutý.“
Pred vojnou Oleksandr neabsolvoval vojenskú službu, pretože dostal sedemročný odklad po tom, čo jeho starší brat tragicky zahynul vo veku 27 rokov. Saško študoval na Vinnyckej agrárnej univerzite, kde získal bakalársky titul. Chcel pokračovať v štúdiu, no po smrti brata sa rozhodol dať si prestávku a začal pracovať s otcom na kombajne. „Veľmi miloval pole,“ spomína matka, „zber pšenice a kukurice. Staral sa o malé zajace, aby ich počas žatvy nezranili. Miloval prírodu a rybárčenie. Bol to človek obdarený dobrotou.“
Keď sa začala rozsiahla ruská invázia, Oleksandr sa spolu s otcom dobrovoľne prihlásil do ozbrojených síl. Najprv niekoľko mesiacov slúžil v územnej obrane, potom ho poslali na hranicu s Bieloruskom a neskôr do Doneckej oblasti. Utrpel zranenie kolena a liečil sa. Na rehabilitáciu chodieval domov.
„Dva týždne pred ukončením rehabilitácie,“ rozpráva pani Ľuba, „mu zavolal veliteľ – mal volací znak ‚Kaštanček‘ – a povedal: ‚Kaštanček, treba ísť, lebo chýbajú chlapci.‘ Prišiel domov a povedal: ‚Idem, lebo veliteľ volal.‘ Ja mu hovorím: ‚Sašenka, rehabilitácia ešte neskončila. Ešte sa musíš doliečiť.‘ A on odpovedal: ‚Nevadí. Mojim spolubojovníkom tam tiež nie je ľahko.‘“
Prišiel na nové miesto a zoznámil sa s ostatnými vojakmi. Kým boli na pozíciách, upratoval izby. Bol veľmi poriadny, čistotný a svedomitý. „Hovoril: ‚Všetko som chlapcom popral, poupratoval som v izbách, zakúril som im, lebo bola zima. Zohrial som im vodu, aby sa mohli umyť, keď prídu.‘ Na tretí deň dostali rozkaz ísť na pozíciu. Bol to jeho prvý výjazd do Krasnohorivky. A tam zahynul.”
Matka hrdinu rozpráva, že ešte 28. februára o 21:00 s ním hovorili. Oleksandr povedal otcovi, že situácia je veľmi ťažká, a poprosil, aby dal telefón mame. „Dlho nemohol hovoriť,“ spomína matka, „pretože tam bol hluk, výstrely a výbuchy. Povedala som: ‚Synček môj, nech ťa Boh chráni.‘ A on odpovedal: ‚Mama, vám veľa šťastia, a mne – ako bude.‘ Nikdy predtým mi tak chladne neodpovedal. Asi sa v tých podmienkach už nedokázal vyrovnať so svojimi nervami.“
To boli posledné slová, ktoré rodičia od neho počuli. V tú noc bola pani Ľuba veľmi nepokojná. „Nech ani jedna mama nezažije taký žiaľ, ako my. Bola som taká otrasená, akoby som bola, ale zároveň nebola. O 02:15 v noci som ležala a vôbec nespala. Muž sa ma pýta: ‚Prečo nespíš, Ľubka?‘ Len som vzdychla. Nedokázala som ani odpovedať. Mala som pocit, akoby ma presekol meč napoly. Neskôr mi povedali, že práve v tom čase moje dieťa zahynulo – zahynulo pri útoku dronov...“
Keď prišla správa o jeho smrti, „od toho dňa nám už nič nebolo milé – ani slnko, ani svet.“
Matka vojaka rozpráva, že počas rozlúčky a pohrebu prišlo toľko ľudí, že rad stál približne do štvrtej ráno. „Tak veľmi som chcela zostať sama so svojím dieťaťom, pretože som sa s tým nedokázala zmieriť. Nemohla som uveriť, že sa to naozaj stalo,“ spomína Ľubov. Potrebovala vidieť a dotknúť sa synových rán. „Až vtedy som pochopila, že tam už život byť nemohol,“ dodáva.
Pani Ľuba hovorí, že keď na ulici vidí vojakov, jednoducho k nim pristúpi a spýta sa: „Môžem vás objať?“ Má pocit, akoby objímala svojho syna. Raz stretla vojaka, z ktorého bolo cítiť, že sa vracia z frontu. Keď ho objala, ucítila pach vojny a dymu.
„Keď môj syn prichádzal domov, nikdy mi nedal svoje oblečenie. Sám ho hodil do práčky, aby som necítila ten pach,“ rozpráva. „Pach vojny som pocítila až vtedy, keď nám po jeho smrti priniesli jeho veci. Vystavila som ich na komode ako v múzeu. Chodím okolo nich a rozprávam sa s nimi. Aj v skrini sú jeho veci. Vyberám ich, periem a znovu ukladám na miesto, pretože Sášuňa sa vráti.“
„Žiadna mama neprestane čakať – či už svoje dieťa videla v rakve alebo nie. Pretože na svete niet väčšieho žiaľu, než pochovávať vlastné deti.“
Prešli už viac než dva roky, no rodičia Oleksandra stále s napätím reagujú na každé auto, ktoré prejde okolo ich domu. Ich Sášuňa totiž vždy prichádzal nečakane.
„Objavil sa práve vtedy, keď som mala nejaké problémy alebo starosti, a prišiel ako slniečko. A dodnes na neho čakáme ako na to slnko,“ povzdychne si mama. „Prejde auto alebo motocykel a my dúfame, že je to on. Duša je už taká unavená, a ja stále čakám… Možno som sa len naučila klamať samu seba? Ale to nie je klamstvo. Tak moja duša a moje srdce čakajú na lásku. Rozumiete, moje srdce a rozum nespolupracujú: rozum hovorí jedno, ale srdce hovorí: ‚On aj tak príde.‘ Ale on už prísť nemôže…“
V auguste 2024 pozvali pani Ľubu Tymčenkovú do rehabilitačného projektu „Dať mame nádej“. Najprv váhala: bolesť zo straty syna bola taká silná, že okolo seba nič nevnímala. „Všade bola len tma,“ hovorí. Nedokázala spojiť spomienku na pohreb s nádejou, že svojho syna ešte raz uvidí.
Napokon však súhlasila a vybrala sa do Kyjeva, do farnosti bratov kapucínov, ktorí tento projekt spoločne s Kresťanskou záchrannou službou založili začiatkom roka 2023. Rehabilitačné centrum fungujúce v „Dome otca Pia“ ponúka matkám, ktoré prežívajú stratu, bezplatné pobyty, počas ktorých im tím duchovných, psychológov a rehabilitačných pracovníkov pomáha obnoviť sily a znovu nájsť vôľu žiť.
„Neviem si predstaviť, čo by dnes bolo so mnou, keby som tam nebola: asi by som sa už zbláznila,“ spomína. Vďaka pomoci odborníkov a koordinátorov projektu sa Ľubov naučila znovu žiť „aby niesla svetlú pamiatku na svojho syna“. Počas psychologických stretnutí a zdieľania svojho smútku s inými matkami – bolo ich tam šestnásť – našla silu ísť ďalej.
Po návrate domov si opäť všimla kvety v záhrade a zložila čiernu šatku. Ďakuje všetkým, ktorí sa s oddanosťou snažia pomôcť každej matke nájsť svoju cestu, aby mohla ďalej žiť.
Po účasti v projekte „Dať mame nádej“ sa pani Ľuba spolu so skupinou vydala na púť do Talianska, navštívila Vatikán, kde sa stretli s pápežom Levom XIV., a neskôr sa zapojila aj do ďalšieho projektu.
„Viete, keď som tam išla raz, potom druhý a tretíkrát – začalo ma to tam priťahovať. Našla som rodinu, rodinu, ktorá nesie rovnakú bolesť,“ hovorí matka hrdinu. „Máme veľmi veľa spoločného, naše rany krvácajú rovnako. A odborníci z celého tímu nás držia nad vodou, posilňujú nás dobrom a nádejou, pomáhajú nám v každej situácii. To je nesmierne vzácne! Ani neviem nájsť slová, aby som im vyjadrila svoju vďačnosť. Pre takých, ako sme my, je to obrovská pomoc. Cítime od nich úctu a vďačnosť za našich hrdinov.“
Mnohí spolubojovníci a priatelia Oleksandra Tymčenka sú s jeho rodičmi dodnes v kontakte a navštevujú ich. Pani Ľuba a skupina, ktorú vedie vo svojej dedine Zabolotne – sú v nej aj ženy staršie ako osemdesiat rokov – sa venujú pomoci vojakom: varia jedlo, vyrábajú zákopové sviečky a organizujú rôzne podujatia.
Raz v zime Ľubov videla na sociálnych sieťach príspevok ženy, ktorá prosila o sviečky, aby sa vojaci na fronte mohli zohriať. „Vyrobíme ich,“ napísala a požiadala o adresu, kam ich poslať. Čoskoro jej zavolal vojak Vadim.
„Mama Ľuba, sedíme pri sviečkach. V takom mraze sme po prvý raz za dva týždne pocítili teplo a mali horúcu vodu.“
„Naplnilo ma to takou radosťou,“ hovorí, „že nasledujúce mesiace som vždy, keď som videla oheň, mala pred očami tých chlapcov. Zdalo sa mi, že im môžem odovzdať to teplo. Keby sa len dalo vytiahnuť ten oheň a poslať im ho cez Facebook! Prečo to ešte nikto nevymyslel? Bolo také krásne vedieť, že dostali teplo a mali z neho radosť. Cítili, že na nich nik nezabudol. Nepoznám ich, ale mám pocit, akoby som ich všetkých poznala. Objímam ich – všetci sú moji.“
Pani Ľuba dodáva, že všetci, ktorým niečo posielajú, sľubujú, že ich prídu navštíviť. „Žiaľ, nie všetci už môžu prísť,“ hovorí so smútkom. „Sľúbia to – a potom príde zlá správa.“
Niekoľko vojakov ich však navštívilo. Nepoznali ani ju, ani jej syna – jednoducho im pomáhali. „Nemohli sme hovoriť, len sme sa objali a plakali. Potom sme sa začali rozprávať. Oni rozumeli mne a ja im – podľa pachu vojny. A tí, čo poznali môjho syna, keď prídu na dovolenku alebo aspoň na jeden deň, zájdu na jeho hrob aj k nám, pretože ich o to veľmi prosíme.“
„V každom dieťati vidím svoje deti. Tak je mi ľahšie a všetkých ich milujem. Hovorím si: keby som len mohla roztvoriť nebo a všetko zmeniť tak, aby všetkým bolo len dobre, pretože to je najdôležitejšie.“
„Mnohým hovorím, že netreba zabúdať, netreba byť zatrpknutí, netreba sa uzatvárať, pretože všetci sme tu len dočasnými hosťami a túto cestu treba prejsť dôstojne, tak ako sa patrí. Nie vždy to ide, ale treba sa snažiť, nech je to akokoľvek ťažké.“
Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News
Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.
