Vendelín Javorka SJ (3): Veľká vojna
Keď sa Vendelín Javorka v roku 1915 stal kňazom, jeho prvé kroky neviedli do pokojnej farnosti, ale na frontovú líniu Veľkej vojny. V roku 1916 bol povolaný ako vojenský kaplán. Nebol to bojovník so zbraňou, ale muž, ktorý stál pri tých, čo trpeli.
Na frontoch sa pohyboval medzi ranenými, zomierajúcimi, medzi tými, ktorí potrebovali nielen lekársku pomoc, ale aj duchovnú oporu. Zaopatroval zomierajúcich sviatosťami, povzbudzoval vojakov modlitbou a slovom, prinášal im nádej v čase, keď sa zdalo, že všetko je stratené. Jeho služba bola nebezpečná – často vstupoval do zákopov, do lazaretov a poľných nemocníc priamo pod paľbou. No práve táto obetavosť a nebojácnosť mu priniesla uznanie.
O jeho práci sa priamo presvedčil aj vtedajší predseda uhorskej vlády, gróf Štefan Tisza, keď osobne navštívil bojisko.
Tisza, ktorý bol kalvínskeho vierovyznania, sa zaujímal, či sa aj o kalvínskych vojakov stará ich duchovný. Ukázalo sa však, že duchovný kalvínov sa nebezpečným situáciám vyhýbal. Odvolával sa na to, že má rodinu, a preto nechcel riskovať.
Ministerský predseda sa obrátil priamo na Vendelína Javorku a požiadal ho, aby sa ujal aj kalvínskych vojakov. A mladý jezuita to urobil bez váhania. Ochotne sa staral o všetkých, bez ohľadu na vierovyznanie. V zákopoch, lazaretoch a poľných nemocniciach rozdával sviatosti katolíkom, povzbudzoval kalvínov, modlil sa s nimi a prinášal im nádej.
Po roku neúnavnej služby na fronte mu velitelia poskytli mesiac dovolenky. Vendelín využil tento čas na cestu po Nemecku. Navštívil viaceré mestá a zavítal aj do Hamburgu, kde sa stretol s iným svetom – s prístavom plným lodí, s ruchom veľkého mesta.
Táto skúsenosť mu priniesla nielen oddych, ale aj širší pohľad na svet. Po návrate sa opäť vrhol do služby, posilnený vedomím, že jeho poslanie je univerzálne – byť kňazom pre všetkých, ktorí potrebujú Božiu blízkosť.
O hrdinskosti Vendelína Javorku sa nehovorilo len medzi vojakmi na fronte. Jeho odvaha a stretnutie s predsedom uhorskej vlády grófom Štefanom Tiszom sa dostali aj na stránky dobových novín. Čitatelia sa mohli dočítať o mladom jezuitovi, ktorý sa nebál vstupovať na najnebezpečnejšie miesta, aby povzbudzoval vojakov a prinášal im duchovnú oporu.
Tu je preklad časti jedného z novinových článkov z novín Élet zo 6. januára 1918:
„Katolícke kňazstvo v priebehu vojny brilantne obstálo. Početní podali žiariace svedectvo o svojom hrdinskom správaní a obetavosti pri plnení svojho ušľachtilého povolania, a to ako na fronte, tak aj za frontom.
Gróf Štefan Tisza, hlavný dozorca reformovanej cirkevnej oblasti za Tisou, na poslednej cirkevnej synode predstavil jezuitského otca Vendela Javorku reformovaným poľným kňazom ako skutočného hrdinu, s ktorým sa na svojich frontových cestách stretával takmer na každom kroku, kým medzi protestantskými kňazmi nenašiel ani posla.
S potešením konštatujeme, že toto uznanie pochádza z vznešeného miesta a od vznešenej osoby a môže byť skutočne krásnym zadosťučinením za mnohé nezaslúžené
útoky, ktorými úplne neprávom zahrnuli katolíckych poľných kňazov, a to len preto, aby mali príležitosť na nich útočiť. Preto my považujeme chválne slová grófa Štefana Tiszu za najkrajšie uznanie.“
Vedľa článku bola umiestnená aj Vendelínova fotografia vo vojenskej uniforme. Pre mnohých to bol silný obraz – kňaz, ktorý sa obliekol do uniformy, aby mohol byť medzi vojakmi, no zároveň si zachoval svoju duchovnú identitu. Fotografia sa stala symbolom: ukazovala, že aj uprostred vojny môže kňaz stáť bok po boku s vojakmi, zdieľať ich ťažkosti a byť im oporou.
Novinové správy o jeho hrdinstve posilnili jeho povesť nielen medzi spolubratmi jezuitmi, ale aj v širšej verejnosti. Vendelín Javorka sa stal známym ako kaplán, ktorý dokázal prekročiť hranice vierovyznania, nebál sa nebezpečenstva a bol pripravený slúžiť každému, kto potreboval útechu.
Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.
