Peter Dufka SJ (27): Modlitba troch vzťahov

Vzácne  relikvie, uložené v transparentnom ochrannom puzdre s nápisom Corpus Sancti Francisci, boli objavené až v roku 1818, keď sa pri vykopávkach potvrdilo, že ide o telesné pozostatky svätca. Aj my sa môžeme pripojiť k tisíckam pútnikov, ktorí v týchto dňoch putujú do Assisi, a podľa vzoru svätého Františka môžeme obnoviť tri základné vzťahy: ku Kristovi, k bratom i sestrám a k veciam okolo nás.

1. Vzťah ku Kristovi

Svätý František kládol veľký dôraz na pokoru, ticho a vnútorný pokoj. V liste bratovi Leonardovi výslovne píše: „Kto hľadá pokoj, nech hovorí málo a modlí sa často.“ Ticho a samota boli zdrojom duchovných zážitkov, ktoré mu pomáhali udržiavať a budovať jeho vzťah s Bohom. František nebol teológom v akademickom zmysle. Nebol reformátorom so stratégiou. Bol však človekom, ktorý vedel o Bohu viac než ktorýkoľvek teológ. Chápal totiž, že pokiaľ človek nemá skúsenosť Boha, nič o ňom nevie. Poznanie Boha pre neho nebolo štúdiom, ale osobnou skúsenosťou s ním. 

Keď na hore La Verna kontemploval Ukrižovaného, nešlo o teologickú úvahu, ale o skutočnú účasť na Kristovom utrpení, ktorá na ňom zanechala stopy nielen duchovné, ale aj telesné. Usiloval sa s Kristom prežívať všetky udalosti dňa a podarilo sa mu to do takej miery, že dokonca Kristove rany sa vpísali do jeho tela, pretože On sám sa už predtým vpísal do jeho srdca. Stigmy nie sú senzáciou, ale pečaťou vzťahu. Sú znakom toho, že človek môže byť tak hlboko zjednotený s Kristom, že ich životy sa vzájomne prepletú. Kríž nie je prekážkou vzťahu, ale skôr nástrojom zjednotenia. Poznáme to aj z vlastnej skúsenosti – ako nás dokáže spoločné utrpenie navzájom spojiť. Spolucítenie a spoločné nesenie kríža je často skutočným testom hĺbky vzťahu. Trpieť s trpiacim Kristom je jedna z ciest  zjednotenia sa s Ním. František pochopil, že kresťanstvo nie je ideológia. Je to vzťah. A tento vzťah mení všetko – mení pohľad na utrpenie, na blížných i na všetky veci, ktoré nás obklopujú. Vo výrokoch púštných otcov nájdeme vetu: „Veľkosť kresťana sa meria veľkosťou kríža, ktorý spolu s Kristom dokážeš niesť”.

2. Vzťah k bratom i sestrám

František vnímal hlbokú jednotu medzi ľuďmi, prírodou a Bohom. Vedel, že čím bližšie sa človek priblíži k Bohu, tým bližšie sa priblíži aj k samotnému človeku.

Už Origenes hovoril o týchto dvoch navzájom úzko súvisiacich vzťahoch a ako príklad používal obyčajné koleso, ktoré má svoj stred aj svoj obvod či ráf. Všíma si, ako sa špice – lúče – navzájom približujú, keď sa približujú k stredu kolesa, a naopak, ako sa od seba vzďaľujú, keď smerujú k vencu, k obruči kolesa.  Presne takto vnímal aj súvislosť medzi vzťahom k Bohu a vzťahom k ľuďom. Čím viac sa približujú k Bohu, tým viac sa približujú navzájom. A naopak, čím viac sa od Boha vzdialujú a smerijú ku svetu, tým viac sa i navzájom  oddelujú. 

Strata blízkosti Boha a strata viery v jeho prítomnosť sa automaticky prejaví stratou záujmu a citlivosti na potreby iných. František bol silným podporovateľom komunitného a bratského života, v strede ktorého bol živý Boh. Bol však presvedčený aj o tom, že aj eremiti – samotári, ktorí žili v úzkom priateľstve s Bohom – sú blízko pri ľuďoch. Hoci nie fyzicky, duchovne áno. Nosili ich vo svojich srdciach a modlili sa za nich.

3. Vzťah k veciam

Radikálna evanjeliová chudoba svätého Františka nebola divadlom ani romantickým gestom. Keď sa vzdal otcovského majetku, nešlo len o vonkajší čin. Bol to krok, ktorý hlboko zasiahol jeho vnútro. Nebol to protest proti bohatstvu, ale vyznanie dôvery Bohu. František nadviazal na starobylú kresťanskú tradíciu, ktorá hovorí o amerimnii – o slobode od zbytočných starostí. Neznamená to nezodpovednosť, ale oslobodenie srdca: oslobodenie od úzkosti z vlastníctva a od potreby mať istotu vo veciach. Nešlo mu len o rozumné používanie majetku. Nešlo o to, aby mal menej vecí. Išlo o to, aby veci nemali jeho. Aby sa zo srdca vytratil postoj: „Toto je moje.“ Tento spôsob myslenia mu bol cudzí. František mal svet rád. Miloval slnko, vietor, vodu, zem. Nazýval ich bratmi a sestrami. Ale nechcel ich vlastniť, nechcel si ich privlastniť, ovládnuť ani uzavrieť do hraníc svojho ega. Jeho vzťah k stvorenstvu bol vzťahom úcty a vďačnosti, nie kontroly a manipulácie. A práve tu sa rodí sloboda. Nie z vlastnenia, ale z darovania. Nie z natiahnutej ruky, ktorá chce vlastniť, ale z podanej ruky, ktorá chce dávať. Sloboda či otroctvo voči veciam sa neodvíja od samotných vecí, ale od vzťahu k ním. A tak sa František stal človekom, ktorý nemal nič – a predsa mal všetko. Lebo jeho pokladom bol Boh. A v Bohu objavil celý svet ako dar, nie ako korisť.

Milí priatelia, v schátralom kostolíku sv. Damiana v Assisi ku sv. Františkovi prehovoril Kristus z kríža a povedal mu. „Choď a oprav môj dom“.   I na nás sa v tomto pôstnom období obracia Pán a hovorí nám. Choď a oprav svoj vzťah ku mne, k blížnym i k veciam, ktoré ťa obklopujú.