Newman a Rímska škola: teologický dialóg medzi Oxfordom a Rímom

Martin Jarábek - Vatican News

Otec Urbančok, doktorand na Pápežskej univerzite sv. Tomáša Akvinského (Angelicum), kde študoval aj Lev XIV., vo svojej prednáške predstavil nové pohľady na prijatie Newmanovej teórie vývoja náuky v Ríme 19. storočia a poukázal na širší kontext formovania modernej katolíckej teológie tradície.

Vývoj náuky ako kľúč k pochopeniu Cirkvi

Ako zdôraznil prednášajúci, Newmanovo učenie o vývoji náuky nemožno chápať len ako historickú reflexiu minulosti. Predstavuje dôležitý nástroj na pochopenie identity Cirkvi v dejinách. Pomáha rozlišovať medzi nemenným jadrom Zjavenia a spôsobmi jeho vyjadrenia v jednotlivých historických obdobiach.

Každá autentická formulácia viery musí zostať zakorenená v integrite depozita viery, pričom tradícia nie je statickým opakovaním minulosti, ale živou skutočnosťou prítomnou v dejinách.

Bol Newman v Ríme nepochopený?

Dlhší čas prevládal názor, že Newmanova teória vývoja náuky sa v Ríme stretla s nedôverou. Tento obraz vytvoril najmä historik Owen Chadwick a neskôr ho prevzali aj ďalší autori vrátane Waltera Kaspera.

Ľubomír Urančok však upozornil, že novšie výskumy tento pohľad významne korigujú. Archívne pramene ukazujú, že Newman sa nestretol s odmietnutím, ale vstúpil do prostredia, ktoré už podobné teologické kategórie poznalo a rozvíjalo.

Perrone ako kľúčová postava Rímskej školy

Významnú úlohu v tomto procese zohral jezuita Giovanni Perrone, profesor Collegio Romano a jeden z najvplyvnejších teológov svojej doby. Jeho monumentálne dielo Praelectiones Theologicae sa stalo základnou učebnicou teológie pre celé generácie študentov.

Perrone bol poradcom pápežov Gregora XVI. a Pia IX. a medzi jeho študentmi bol aj budúci pápež Lev XIII. Ako pripomenul prednášajúci, jeho pedagogický vplyv vystihuje známy výrok:

„Nie sme biskupi, ale vychovávame biskupov.“

Rímska škola a Prvý vatikánsky koncil

Rímska škola zohrala významnú úlohu pri formovaní teologického prostredia pred Prvým vatikánskym koncilom. Jej predstavitelia sa podieľali na formulovaní konštitúcií Dei Filius a Pastor aeternus, ktoré definovali vzťah medzi vierou a rozumom i učenie o pápežskej neomylnosti.

Na tejto práci sa podieľali najmä:

• Johann Baptist Franzelin,
• Clemens Schrader,
• Carlo Passaglia.

Ich dielo ukazuje, že rímska teológia 19. storočia nebola uzavretou scholastickou tradíciou, ale živým centrom patristickej obnovy.

Stretnutie Newmana s Perronem

Osobitnú pozornosť venoval prednášajúci stretnutiu Newmana s Perronem v roku 1847. Dokument známy ako Newman–Perrone Paper, ktorý Newman predložil Perronemu na posúdenie, svedčí o tom, že si bol vedomý autority rímskeho teológa a hľadal jeho teologické potvrdenie.

Archívne pramene zároveň ukazujú, že Perrone pracoval s kategóriou vývoja náuky už pred ich stretnutím, najmä v súvislosti s teológiou Nepoškvrneného počatia Panny Márie.

Nicholas Wiseman ako most medzi Oxfordom a Rímom

Dôležitú úlohu v Newmanovej intelektuálnej ceste zohral kardinál Nicholas Wiseman, ktorý sprostredkoval kontakt medzi anglickým teologickým prostredím a kontinentálnou katolíckou teológiou.

Jeho článok o svätom Augustínovi a donatistoch publikovaný v roku 1839 pomohol Newmanovi pochopiť, že pravá katolicita Cirkvi je neoddeliteľná od spoločenstva s univerzálnou Cirkvou. Práve tento moment označil Newman neskôr za rozhodujúci pre svoje ďalšie smerovanie.

Dialóg teologických tradícií

Ako zdôraznil Ľubomír Urančok na záver prednášky, Newman v Ríme nenašiel odpor voči svojej teórii vývoja náuky, ale prostredie, ktoré mu poskytlo pevný dogmatický rámec pre jeho ďalšie myslenie.

Jeho teologická cesta tak vznikala v dialógu medzi:

• oxfordským teologickým hľadaním,
• nemeckou historickou teológiou,
• a rímskou dogmatickou tradíciou.

Práve toto stretnutie rôznych intelektuálnych prúdov dnes pomáha lepšie pochopiť, prečo Cirkev vníma svätého Johna Henryho Newmana ako učiteľa viery pre súčasnosť.