2. Objatie spravodlivého Simeona

Mesiac február nesie v sebe jemné, ale hlboké svetlo sviatku Stretnutia Pána. Východná tradícia nám tento sviatok predstavuje nie iba ako „uvedenie do chrámu“, ale ako stretnutie – stretnutie Boha a človeka, stretnutie očakávania a splnenia, stretnutie vernosti a milosti.

V centre tohto stretnutia stojí starý, spravodlivý Simeon. 

Evanjelium hovorí, že očakával potechu Izraela. Roky čakal. Roky žil s prísľubom, že neuvidí smrť, kým neuvidí Pánovho Pomazaného. Koľko modlitieb, koľko ticha, koľko vnútorného zápasu muselo byť v jeho živote? Simeon je obrazom človeka, ktorý sa neunaví dúfať. Človeka, ktorý starne, ale jeho srdce nestarne. A potom prichádza ten deň.

Malé Dieťa, prinesené do chrámu, bez vonkajšej slávy, bez moci, bez triumfu. A predsa – Simeon vie. Duch Svätý mu dáva poznať, že toto je Ten, ktorého čakal celý život.

A tu sa deje niečo nesmierne dojemné: starý muž berie do náručia Boha.

To je objatie, ktoré má v sebe celé dejiny spásy. Objatie, v ktorom sa stretáva slabosť staroby a bezmocnosť dieťaťa. Objatie, v ktorom sa napĺňa nádej Izraela. Objatie, v ktorom sa nebo dotýka zeme.

Kristus prichádza k starcovi, ktorý ho očakával – a necháva sa objať. Neodmieta krehké ruky, nevyhýba sa vráskam, nepozerá na slabosť. Naopak – prichádza práve do tejto slabosti. Svetlo sveta spočíva v náručí starca.

Akoby nám Boh chcel povedať: práve tí, ktorí čakajú, ktorí vytrvali, ktorí trpezlivo niesli svoje roky, sú schopní najhlbšieho stretnutia.

Preto je február aj mesiacom osobitnej úcty k starším a chorým. V západnej tradícii sme si nedávno pripomenuli Pannu Máriu Lurdskú a spolu s ňou Medzinárodný deň chorých. Krehkosť, slabosť, choroba – to všetko sa v očiach sveta môže javiť ako strata hodnoty. No v Božích očiach je to priestor stretnutia.

Simeon nás učí, že staroba nie je zbytočná. Že roky očakávania nie sú premárnené. Že Boh prichádza aj – a možno najmä – k tým, ktorí sa už zdajú byť na konci svojej cesty.

Kristus sa necháva objať. Necháva sa niesť. Necháva sa držať v náručí človeka, ktorý celý život túžil po spravodlivosti a spáse. A v tej chvíli Simeon môže povedať: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji.“

Keď človek stretne Krista, už sa nemusí báť. Ani staroby. Ani slabosti. Ani smrti.

Prosme, aby aj naše srdcia boli ako srdce spravodlivého Simeona – bdelé, očakávajúce, otvorené. Aby keď Kristus príde – možno nenápadne, možno v podobe slabosti, možno v podobe utrpenia – spoznali sme ho a mali odvahu vziať ho do náručia.

A možno ešte viac – aby sme dovolili, aby On objal nás.

Pretože v konečnom dôsledku to nie je len Simeon, kto drží Dieťa. Je to Boh, ktorý drží starého človeka. Je to Boh, ktorý drží celý náš život.

A v tomto objatí je svetlo, spása a pokoj.