Svetlo, ktoré zostupuje do vôd

V byzantskom liturgickom kalendári je 6. január jedným z najžiarivejších dní roka: Svätá Teofánia. Neslávime len jednu udalosť zo života Ježiša, ale zjavenie Boha svetu, odhalenie tajomstva Najsvätejšej Trojice a posvätenie celého stvorenstva. Slovo „Teofánia“ znamená práve toto: Boh sa zjavuje. A miesto, ktoré si Boh vybral na svoje zjavenie, nie je chrám ani palác, ale rieka – Jordán. Vody sú v Písme často symbolom dvojznačnosti: sú prameňom života, ale aj miestom chaosu a smrti. Vody potopy, Červené more, hlbiny, ktorých sa človek od nepamäti obával. A práve tam vstupuje Kristus. Syn Boží sa zaraďuje medzi hriešnikov. Nie preto, že by potreboval obrátenie, ale preto, že berie na seba celú ľudskú podmienku.

Svätý Gregor Naziánzsky píše: „Kristus vychádza na svetlo – nechajme sa osvietiť; Kristus sa dáva pokrstiť – zostúpme s ním do vôd, aby sme s ním aj vystúpili.“ V Jordáne sa nedeje niečo iba symbolické, ale skutočné. Kristus neprijíma svätosť od vôd – vody ju prijímajú od Neho. Preto byzantská liturgia spieva: „Dnes je posvätená prirodzenosť vôd a Jordán sa otvára príchodu Pána.“ Je to jazyk odvážny, takmer poetický, ale hlboko teologický. Teofánia nám hovorí, že Boh nezachraňuje človeka zvonka, ale vstupuje do reality, do hmoty, do dejín. V tejto udalosti sa zjavuje aj tajomstvo Trojice: Otec vydáva svedectvo z neba, Syn vstupuje do vôd, Duch Svätý zostupuje v podobe holubice. Nie Boh samoty, ale Boh spoločenstva. Nie Boh vzdialený, ale Boh, ktorý sa daruje. Svätý Ján Zlatoústy hovorí: „Otec svedčí z výsosti, Syn prijíma krst, Duch potvrdzuje pravdu.“ Tu sa rodí kresťanská viera: nie z myšlienky, ale zo živého vzťahu s trojičným Bohom.

Teofánia osvetľuje aj zmysel nášho krstu. Nie je to len obrad z minulosti, nie spoločenský alebo kultúrny úkon. Je to nové narodenie, ponorenie do samotného Božieho života. Svätý Maxim Vyznávač hovorí: „Ten, kto bol pokrstený v Kristovi, je povolaný stať sa tým, čím je Kristus podľa prirodzenosti.“ Toto je veľká vízia kresťanského Východu: človek nie je iba odpustený, ale premenený. Nie iba ospravedlnený, ale zbožštený. Teofánia nám pripomína, že celé stvorenstvo je povolané k tejto premene. Preto sa v byzantskej tradícii v tento deň požehnávajú vody: rieky, moria, pramene, domy, mestá. Je to prorocké gesto. Hovorí, že svet nie je ponechaný sám sebe, že hmota nie je prekliata a že dejiny nie sú bez nádeje. Kristus vstupuje do vôd Jordánu tak, ako vstupuje do vôd nášho života: tam, kde je zmätok, tam, kde je strach, tam, kde je hriech. A neuteká.

Svätý Efrém Sýrsky spieva: „Rieka uvidela Pána a zachvela sa; vody Ho spoznali a naplnili sa svetlom.“ Aj my sme povolaní Ho spoznať. Nechať sa dotknúť Jeho prítomnosťou. Teofánia je sviatkom svetla, ale svetla, ktoré sa rodí z pokory, z poslušnosti. Je to svetlo, ktoré neoslepuje, ale uzdravuje. V tento deň nás Východná Cirkev pozýva obnoviť si krst – nie slovami, ale životom. Žiť ako synovia v Synovi. Niesť prijaté svetlo do každodenných vôd nášho života. Prosme dnes o milosť veriť, že neexistuje žiadna časť nášho života, ktorá by bola pre Boha príliš temná. Kristus tam už zostúpil. A že z týchto vôd môžeme s Ním aj vystúpiť. Ako spieva Cirkev: „Kristus sa zjavil a svet bol osvietený.“