Modlitby v Biblii (6): Modlitba prvej kresťanskej komunity

Drahí poslucháči,

V dnešnom zamyslení si priblížime modlitbu prvej kresťanskej komunity, ktorú máme zachytenú v štvrtej kapitole Skutkov apoštolov. Aj tieto riadky Svätého písma majú čo povedať do nášho života a majú schopnosť inšpirovať naše osobné i spoločné modlitby.

Modlitba cirkevného spoločenstva je reakciou na návrat apoštolov Petra a Jána z výsluchu pred veľradou. Po tom, čo títo dvaja apoštoli uzdravili v Jeruzalemskom chráme chromého od narodenia a následne ohlásili ľudu vzkriesenie z mŕtvych v Ježišovi Kristovi, boli vrhnutí do väzenia a na druhý deň predvedení pred veľradu. Nakoľko ich nepriatelia nenašli, za čo by ich potrestali, pohrozili im a prepustili ich. Apoštoli prišli k svojim a všetko im podrobne rozpovedali. Nato všetci jednomyseľne pozdvihli hlas k Bohu a začali sa takto modliť:

„Pane, ty si stvoril nebo a zem i more a všetko, čo je v nich. Ty si skrze Ducha Svätého ústami svojho služobníka, nášho otca Dávida, povedal: „Prečo sa búria pohania? Prečo národy snujú plány daromné? Povstávajú pozemskí králi a vladári sa spolčujú proti Pánovi a proti jeho Pomazanému.“ V tomto meste sa naozaj spolčili Herodes a Poncius Pilát s pohanmi a s izraelským ľudom proti tvojmu svätému Služobníkovi Ježišovi, ktorého si pomazal, aby vykonali všetko, čo tvoja ruka a vôľa vopred určili, že sa má stať. A teraz, Pane, pozri na ich hrozby a daj, aby tvoji služobníci hlásali tvoje slovo so všetkou odvahou. Vystri svoju ruku, aby sa skrze meno tvojho svätého Služobníka Ježiša diali uzdravenia, znamenia a divy.“ A keď sa pomodlili, zatriaslo sa miesto, na ktorom boli zhromaždení, všetkých naplnil Svätý Duch a smelo hlásali Božie slovo (Sk 4,24-31).

Táto modlitba má typickú biblickú štruktúru, no nesie v sebe novosť Spasiteľa Ježiša Krista. Cirkevné spoločenstvo začína oslavou Boha a tak si pripomína jeho moc a autoritu nad celým svetom. Ak je Boh mocný a stvoril všetko, potom si vie dať rady aj s jeho aktuálnym problémom, ktorý práve prežíva. Následne si pripomína Božie slovo zo Žalmov, ktoré je aktuálne a živé v jeho konkrétnej situácii.

Po krátkej oslave títo Ježišovi nasledovníci predstavujú Bohu svoje okolnosti, avšak nezabúdajú na to, že aj to, čo sa udialo prostredníctvom Ježišových nepriateľov, sa nevymklo Božiemu zámeru a kontrole. Hoci sa spolčili, aby ho zahubili, Boží zámer vopred určil, že sa to má stať.

Prosba prvých kresťanov je skutočne pozoruhodná. Neprosia o to, aby ich Boh vyslobodil z moci ich nepriateľov, ani nežiadajú oslobodenie od všetkých prekážok a nebezpečenstiev, ale prosia len o odvahu pri ohlasovaní Božieho slova. Túžia po vernosti Bohu za každých okolností a nebránia sa vydávať svedectvo pred svetom prostredníctvom ohlasovania i pomocou znamení a zázrakov.

Výsledok modlitby nenecháva na seba dlho čakať. Keď sa domodlili, miesto, kde sa nachádzali, sa otriaslo, všetkých naplnil Duch Svätý a oni s odvahou ohlasovali Božie slovo. Jedná sa o akési malé Turíce. Aj tam sa dal Boh pocítiť, nie síce zemetrasením, ale hukotom z neba, aj tam boli učeníci naplnení Duchom Svätým a to im dalo silu s odvahou ohlasovať Božie slovo.

Táto ranokresťanská modlitba nás môže veľa naučiť. Vidíme tu obidve roviny Cirkvi – jej medziľudské vzťahy aj jej zameranie na Boha. Keď sa veriaci začínajú modliť, píše sa, že to robia jednomyseľne. Nemodlí sa teda každý za seba a na svoj úmysel, ale ich úmysel je spoločný a jednotný, pretože majú jedno zmýšľanie a túžia po rovnakých veciach, pričom radosť jedného je radosťou všetkých a utrpenie jedného je utrpením celej kresťanskej komunity.

Cirkevné spoločenstvo nezostane iba pri vypracovávaní akéhosi plánu voči svetským predstaviteľom, ktorí sú nepriateľsky naladení voči Ježišovi a jeho nasledovníkom. Rovnako nezostane iba pri vymýšľaní stratégie, ako by sa čo najefektívnejšie dalo rozšíriť svedectvo o Ježišovi Kristovi po celom svete. To, čo robia ako prvé, je, že sa obracajú na Boha a žiadajú ho o silu do vydávania svedectva za každých okolností. Nezačínajú však najprv prosbou, ale jeho oslavou, ktorá im pripomína Božiu moc a veľkosť a uisťuje ich o tom, že sú pod jeho ochranou.

Duch Svätý zostupuje na Cirkev, ktorá sa zjednocuje a ktorá je ochotná svedčiť pred svetom. Jeho moc ju vedie k neočakávanej odvahe, ktorá sa nedá zastaviť prenasledovaním ani iným nebezpečenstvom.

Na základe tejto novozákonnej modlitby si môžeme položiť niekoľko otázok: Ako milujem Božiu Cirkev? Som v jej centre, alebo ma nezaujíma, čo prežívajú ostatní jej členovia? Dokážem sa s druhými za niečo spoločne modliť, alebo verím len svojim vlastným modlitbám? Som vo svojom farskom spoločenstve človekom, ktorý sa z celej duše usiluje o jednotu, alebo trhám farnosť svojimi osobnými presvedčeniami a nedostatkom pokory? Ako vyzerá moja modlitba? Zatrasie sa po nej minimálne môj duchovný svet a naberám odvahu svedčiť o Božej láske, nech by sa dialo čokoľvek?

Nech nás toto zamyslenie e posledných pár otázok vedie k presvedčeniu, že Božie slovo má stále čo povedať do nášho života. Ak sa ním necháme formovať, budeme môcť zmysluplne prežiť náš život a kráčať stále vo väčšej pravde a slobode.