Hudba ako teologické a ekumenické miesto stretnutia medzi Cirkvami

Na ceste k plnej jednote kresťanov sa Cirkev naučila rozpoznávať, že nie všetky rozhodujúce kroky sa odohrávajú na miestach doktrinálneho stretu alebo v inštitucionálnych rámcoch teologického dialógu. Existujú aj menej nápadné, no nemenej hlboké priestory, v ktorých sa jednota pripravuje a dozrieva. Sú to priestory kultúry, umenia a zdieľanej krásy. Medzi nimi zaujíma osobitné miesto hudba, schopná hovoriť jazykom, ktorý predchádza slová a otvára cesty spoločenstva tam, kde historické a konfesionálne rozdiely ešte stále vytvárajú odstupy.

V posledných rokoch viaceré hudobné podujatia – najmä koncerty pravoslávnych zborov hostené v katolíckom prostredí, často pri príležitosti Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov alebo iných ekumenických iniciatív – ukázali, že sakrálna hudba sa môže stať nielen umeleckým prejavom, ale skutočným teologickým miestom, v ktorom spievaná viera pripravuje stretnutie medzi cirkvami.

Sväté písmo dosvedčuje už od svojich prvých strán hudobný rozmer vzťahu medzi Bohom a jeho ľudom. Žaltár, modlitebné srdce Biblie, nie je nič iné než zbierka spevov určených pre liturgiu: „Spievajte Pánovi novú pieseň, lebo vykonal veci zázračné“ (Ž 98, 1). Spev sa rodí zo spomienok na Božie skutky a stáva sa zborovou odpoveďou na jeho spásnu iniciatívu.

V Novom zákone svätý Pavol povzbudzuje kresťanské spoločenstvá, aby sa navzájom budovali „žalmami, hymnami a duchovnými piesňami, aby spievali a oslavovali Pána z celého srdca“ (porov. Ef 5, 19). Hudba teda nie je doplnkovou ozdobou, ale konkrétnou formou cirkevného spoločenstva. Spája hlasy bez toho, aby rušila ich rozmanitosť, harmonizuje rozdiely bez ich redukcie na uniformitu.

Tento rozmer je osobitne zjavný v liturgických tradíciách kresťanského Východu, kde spev nesprevádza modlitbu, ale je modlitbou. Byzantský spev so svojou striedmosťou a teologickou hĺbkou robí tajomstvo počuteľným a premieňa ohlasované slovo na spoločne prežívanú duchovnú skúsenosť.

Druhý vatikánsky koncil jasne uznal hodnotu sakrálnej hudby ako integrálnej súčasti liturgie a ako prostriedku cirkevného budovania. Konštitúcia Sacrosanctum Concilium uvádza, že posvätný spev „tvorí nevyhnutnú alebo integrálnu súčasť slávnostnej liturgie“ (SC, 112) a že významne prispieva k povznášaniu mysle veriacich k Bohu.

Rozhodujúca perspektíva pre ekumenický diskurz sa však objavuje najmä v dekréte Unitatis redintegratio. Koncil vyzýva uznať a vážiť si duchovné hodnoty prítomné v iných Cirkvách a cirkevných spoločenstvách, medzi ktoré plne patria aj liturgické a hudobné tradície kresťanského Východu. „Na Východe,“ uvádza koncilový text, „prekvitá mnoho partikulárnych či miestnych cirkví, medzi ktorými majú prvé miesto patriarchálne cirkvi“ (UR, 14), nositeľky teologického a duchovného dedičstva, ktoré patrí celej Cirkvi.

V tomto svetle hudba nie je len prejavom identity, ale darom, ktorý treba zdieľať. Je schopná rodiť vzájomnú úctu a podporovať hlbšie poznanie druhého.

Pápež František opakovane zdôrazňoval, že kultúra a umenie sa môžu stať privilegovanými nástrojmi dialógu a pokoja. V exhortácii Evangelii gaudium píše: „Viera sa nebojí rozumu; naopak, hľadá ho a dôveruje mu“ (EG, 242), čím poukazuje na to, že krása otvára srdce pre počúvanie a vzťah.

Svätý Otec často pripomínal, že ekumenická cesta sa nebuduje iba dokumentmi, ale aj „kráčaním spolu“, zdieľaním skúseností modlitby, charity a kultúry. V tomto zmysle sa sakrálna hudba stáva konkrétnou formou „kultúry stretnutia“, ktorú František navrhoval ako cirkevný štýl.

Osobitne významné boli v posledných rokoch koncerty pravoslávnych zborov v katolíckych prostrediach, často podporované alebo iniciované inštitúciami angažovanými v ekumenickom dialógu. V týchto udalostiach spev nepredstavuje len prezentáciu tradície, ale stáva sa gestom vzájomnej pohostinnosti a viditeľným znakom spoločnej cesty.

Z teologického hľadiska má hudba jedinečnú schopnosť vytvárať skutočné, hoci ešte nie plne sviatostné spoločenstvo. Keď sa hlasy pochádzajúce z rôznych tradícií striedajú alebo sa navzájom počúvajú v tom istom posvätnom priestore, uskutočňuje sa forma koinónie, ktorá symbolicky, no autenticky, predznamenáva túžobne očakávanú jednotu.

Svätý Augustín pri výklade spevu žalmov poznamenal, že „kto spieva, modlí sa dvakrát“. Možno však dodať, že keď sa spieva spolu – alebo keď sa navzájom počúva spev druhého – človek sa učí aj spolu veriť, aspoň čiastočne. Hudba vychováva k počúvaniu, čo je nevyhnutná čnosť v ekumenickom dialógu: počúvanie Boha, počúvanie druhého, počúvanie zranených dejín cirkví.

Vo svete poznačenom polarizáciami a konfliktmi sa skúsenosť pravoslávneho zboru spievajúceho v katolíckom chráme, alebo naopak, stáva prorockým znamením. Ukazuje, že spoločenstvo nevzniká vymazaním rozdielov, ale ich premenou v kráse.

Ekumenické hudobné podujatia uplynulého roka, najmä tie spojené s prítomnosťou pravoslávnych zborov v západnom prostredí, nadobúdajú ešte silnejší význam, ak sa čítajú vo svetle geopolitických napätí a rán, ktoré prechádzajú kresťanským svetom. Možno spomenúť napríklad Pravoslávny zbor katedrály v Niši (Srbsko), ktorý sa v januári 2025 zúčastnil na vešperách so Svätým Otcom v Bazilike svätého Pavla na záver Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov ako znak bratskej výmeny pri tejto významnej ekumenickej príležitosti. Alebo Patriarchálny zbor Katedrály Najsvätejšej Trojice v Tbilisi (Gruzínsko), ktorý sa na konci jubilejného roka 23. novembra, na sviatok svätého Juraja, predstavil v Bazilike Santa Maria Maggiore, aby sa spevom modlil za zosnulého pápeža Františka. Hudba sa v tomto kontexte stáva jazykom schopným prekračovať kultúrne a národné hranice.

Pápež František opakovane pripomínal, že „jednota je nadradená konfliktu“ (EG, 228). Hudba toto tvrdenie robí viditeľným. Konflikt neignoruje, ale prechádza cezeň a premieňa ho na očakávanie a nádej. V liturgickom speve sa akoby zastavil čas a Cirkvi sa môžu spoznať ako sestry, zhromaždené tým istým Duchom.

Uvažovať o úlohe hudby v ekumenickom dialógu znamená zároveň klásť si otázku po možnej ekleziológii krásy, v ktorej jednota nie je len budúcim cieľom, ale už teraz zakúšanou skúsenosťou v znameniach. Krása nenahrádza pravdu, ale robí ju obývateľnou. Neodstraňuje doktrinálne rozdiely, ale vytvára priestor, v ktorom sa s nimi možno konfrontovať bez strachu.

Ako pripomína žalm: „Hľa, aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu“ (Ž 133, 1). Hudba robí túto „milosť“ počuteľnou a premieňa túžbu po jednote na zmyslovo zakúšanú skúsenosť.

V tomto zmysle pravoslávne zbory spievajúce v katolíckych chrámoch – a analogické skúsenosti vzájomnej pohostinnosti – nie sú len kultúrnymi udalosťami, ale skutočnými cirkevnými činmi. Ukazujú cestu ekumenizmu, ktorý prechádza aj cez zmysly, emócie a kontempláciu.

Na dlhej ceste k plnému spoločenstvu medzi Cirkvami sa hudba ukazuje ako verná a nenápadná spoločníčka. Nesnaží sa riešiť otvorené otázky, ale pripravuje srdcia na ich prijatie. V čase, keď slová riskujú rozdelenie, spev spája. V čase hluku vracia sakrálna hudba ticho a počúvanie.

Prijímať a podporovať tieto skúsenosti znamená uznať, že Duch Svätý naďalej pôsobí aj prostredníctvom kultúry a robí z krásy predzvesť prisľúbenej jednoty. A tak, kým Cirkvi pokračujú v teologickom dialógu, hlasy zborov – katolíckych i pravoslávnych – sa už prepletajú a ohlasujú, že jednota nie je len úlohou, ale darom, ktorý už začína znieť.

Preklad Martin Jarábek