Peter Dufka SJ (24): Putovanie a modlitba

Putovanie na sväté miesta má pre obnovu nášho duchovného života mimoriadny význam. Tak to bolo aj v minulosti. Už od prvých storočí kresťanstva veriaci putovali na miesta, kde žil Ježiš Kristus, alebo na miesta spojené s významnými svedkami viery. Vonkajšia púť je vždy spätá s vnútornou cestou – s premenou srdca, ktorú človek prežíva práve pri takýchto príležitostiach. Každá púť je pripomienkou nášho vlastného životného putovania: sme pútnikmi na tejto zemi a náš čas putovania sa raz skončí. 

Skúsme si preto bližšie všimnúť tri aspekty putovania pútnicky Egerie, ktorá v 4. storočí absolvovala mimoriadne náročnú púť do Svätej zeme a na viaceré miesta Starého zákona. Jej skúsenosť môže osvetliť niektoré etapy aj nášho vlastného duchovného putovania. 

Egeria na konci 4. storočia prešla vyše 6 000 kilometrov a jej cesta trvala tri roky. Po jej skončení už nebola tou istou ženou ako predtým. Prešla vnútornou premenou, ktorá bola výsledkom troch rozhodujúcich prvkov, prítomných takmer na každej púti:

1.    Zmena prostredníctvom vynaloženej námahy

2.    Zmena prostredníctvom navštívených miest

3.    Zmena prostredníctvom liturgie

1. Zmena prostredníctvom vynaloženej námahy

Absolvovať vzdialenosť viac ako šesťtisíc kilometrov v 4. storočí nebolo jednoduché. Egeria musela vyvinúť nesmierne množstvo úsilia, aby sa z Iberského polostrova – z územia dnešného Španielska – dostala do Svätej zeme. Jej cesta bola dobre naplánovaná, no nebola bez prekvapení ani nebezpečenstiev; na niektorých úsekoch potrebovala vojenský sprievod. Malá skupina, ktorá ju sprevádzala, používala na presun rôzne zvieratá: na púšti ťavy, na bežných cestách kone a na strmých výstupoch oslov. Už len samotné zorganizovanie takejto cesty bolo náročné; jej absolvovanie ešte náročnejšie. Táto námaha ju postupne menila. Vďaka nej sa z Egerie stala mimoriadna žena, ktorú charakterizovali odvaha, pevná vôľa, vytrvalosť a schopnosť prekročiť kultúrne hranice svojej doby. A toto je aj prvá charakteristika nášho duchovného putovania: ak nás cesta viery nič nestojí, nikam sa nepohneme. Bez námahy a bez určitej straty pohodlia neexistuje duchovný ani osobnostný rast.

2. Zmena prostredníctvom navštívených miest

Pútnicka Egeria sa dostala na miesta, o ktorých hovorí Sväté písmo. Neustále mala so sebou Bibliu a vždy, keď prišla na niektoré biblické miesto, po krátkej modlitbe si prečítala príslušný text. Keď napríklad vystupovala na vrch Sinaj – miesto, kde Mojžiš dostal dve kamenné tabule s Desatorom Božích prikázaní – čítala si úryvok z Knihy Exodus, ktorý opisuje túto udalosť. Týmto spôsobom sa jej podarilo hlbšie prežiť biblické udalosti aj skutočnosť Božieho vedenia v dejinách Izraela i v jej osobnom živote. Fyzická prítomnosť na týchto miestach pre ňu nebola turistickou kuriozitou, ale prostredím, ktoré jej umožnilo vstúpiť do živého dejinného priestoru viery.
Pri vystupovaní na vrch Nebo, odkiaľ Boh ukázal Mojžišovi zasľúbenú zem, si čítala slová z Deuteronómia 32, 48–49: „Pán povedal Mojžišovi: Vystúp na vrch Nebo a pozri sa na kanaánsku krajinu, ktorú dávam Izraelitom do vlastníctva… Na vrchu, na ktorý vystúpiš, zomrieš…“ Egeria opisuje, že veľkú časť stúpania museli prekonať pešo. Bol to namáhavý výstup, ktorý jej pripomínal Mojžišov posledný výstup na horu. Egeria tak premieňala fyzickú cestu na „biblickú cestu“.

Druhou charakteristikou navštívených miest je genius loci – duch miesta. Ten pôsobí na človeka a postupne ho mení. Prítomnosť konkrétneho priestoru pomáha lepšie pochopiť udalosť, ktorá sa tam odohrala. Duch udalosti ostáva živý: môže sa dotknúť človeka takisto dnes, hoci žijeme v úplne iných podmienkach.

3. Zmena prostredníctvom liturgie

Počas svojho putovania strávila Egeria dlhší čas v Jeruzaleme. Pravidelne sa zúčastňovala liturgií, o ktorých s veľkým nadšením píše vo svojom denníku. Liturgický život bol mimoriadne bohatý: zahŕňal modlitby, nočné bdenia, spevy, procesie a predovšetkým slávenie Eucharistie. Opisuje, ako zhromaždený ľud netrpezlivo čakal na prvý spev kohúta – ten bol akoby zvoncom, ktorý otváral skoré ranné modlitby. Veriaci doslova bežali na nedeľné liturgie, aby si našli dobré miesto, a už počas spevu a modlitieb sa pripravovali na Eucharistiu. Príprava na nedeľnú liturgiu neraz trvala celú noc a mala charakter nočného bdenia. Veľké sviatky sa slávili tri a viac dní. Kázať mohli všetci prítomní kňazi – a tak liturgia obsahovala dlhé série homílií. Veriaci to prijímali ako veľké duchovné obohatenie.
Egeria všetky tieto udalosti nesledovala len zvonka, ako nestranný pozorovateľ. Intenzívne sa do nich zapájala, modlila sa, spievala, prežívala každý znak či liturgický symbol. Liturgia bola pre ňu duchovným pokrmom. Vďaka nej sa jej viera prehĺbila a jej srdce prešlo hlbokou premenou.

Treťou charakteristikou púte je preto liturgická reč miest, ktoré človek navštívi. Porozumieť gestám, symbolom a rytmu liturgie znamená hlbšie vstúpiť do tajomstva Eucharistie – a to v človeku vždy zanechá stopu. Liturgia má tiež silný komunitný rozmer: modliť sa spolu s inými pútnikmi umocňuje zážitok viery.

Putovanie Egerie je obrazom každého duchovného putovania. Aj my prechádzame cestou, ktorá si vyžaduje námahu, počas ktorej nás formujú miesta a udalosti našich dní, a v ktorej nás liturgia vyučuje Božiemu rytmu. Ak dovolíme, aby sa tieto tri rozmery dotýkali nášho srdca, aj my sa napokon vrátime domov premenení – tak ako Egeria. Púť, na ktorú nás pozýva Boh aj adventným časom, nás vedie práve k tejto premene.