Modlitby v Biblii (5): Dávidova modlitba

Drahí poslucháči,

dnes sa spoločne zamyslíme nad modlitbou kráľa Dávida, ktorú nachádzame v siedmej kapitole Druhej knihy Samuelovej. Dávid je postavou, ktorá je blízka každému z nás, pretože v sebe spája veľkú lásku k Bohu, ale zároveň aj ľudskú slabosť a hriešnosť.

Je zaujímavé pozorovať jeho vývoj v priebehu tejto biblickej knihy. Na začiatku je veľmi krutý voči svojim nepriateľom. Do toho sa primiešava láska k Bohu a radosť z jeho prítomnosti v arche zmluvy, túžba postaviť Bohu chrám, no prichádza aj hriech s Uriášovou ženou Betsabe. Až po ňom sa Dávid mení na milosrdnejšieho človeka, možno práve preto, že začína chápať, ako ľahko sa človek dokáže previniť voči Bohu.

Modlitbe, ktorej sa dnes budeme venovať, predchádza jedna zaujímavá situácia. Dávid žije spokojný život vo svojom paláci a v istom momente si uvedomí, že on býva v honosnom dome, kým Božia archa prebýva medzi stanovými plachtami. Poukáže na to prorokovi Nátanovi, ktorý vytuší, že Dávid jej chce postaviť dôstojnejší príbytok, a preto kráľovi odpovie: „Choď a urob všetko, čo máš na mysli, lebo Pán je s tebou“ (2 Sam 7, 3).

Avšak Boh v noci osloví proroka Nátana a vysvetlí mu, že nič také nepotrebuje, že to on sám postaví Dávidovi dom – v zmysle upevnenia jeho rodu. Kráľova túžba sa má uskutočniť v jeho synovi Šalamúnovi, ktorému Boh dovolí postaviť dom jeho menu, kým kráľovi Dávidovi to nebude dovolené, lebo prelial veľa krvi. Prorok Nátan sa tak ocitá pred nepríjemnou situáciou uznania vlastnej nerozvážnosti, no pokorí sa a opäť príde ku kráľovi, aby mu odovzdal skutočné Božie posolstvo. Tým dáva najavo, že sa unáhlil a hovoril v Božom mene niečo, čo nebolo Božou vôľou. Boh nechce, aby mu Dávid postavil chrám, pretože on sám sa postará o vystavanie domu pre kráľa.

Slová, ktoré si kráľ vypočuje z Nátanových úst, ho nevedú k hnevu nad prorokom, ale k modlitbe vďačnosti voči Bohu. Prichádza do Božej prítomnosti k arche zmluvy, sadá si pred ním na znak počúvania i priateľskej dôvernosti a hovorí: „Kto som ja, Pane, Bože, a čo je môj dom, že si ma priviedol až sem?“ (2 Sam 7, 18).

Celá Dávidova modlitba vychádza z vďačnosti voči Bohu za to, čo pre neho pripravil. Mohli by sme povedať, že prvá vec, ktorá mu po ohlásení radostnej zvesti o jeho rode napadne, je utekať k Bohu a poďakovať mu za jeho dobrotu. Zároveň si uvedomuje svoju nehodnosť pred Bohom, napriek tomu, že je kráľom nad celým izraelským ľudom. Dávid vidí, že to všetko nie je výsledkom jeho zásluh, ale prejavom Božej neopísateľnej dobroty bez hraníc.

Kráľ dodáva, že Božia dobrota mu berie slová i dych: „Čo by ti mohol Dávid ešte povedať? Veď ty, Pane, Bože, poznáš svojho sluhu!“ (2 Sam 7, 20). Následne podáva svoje vyznanie viery, keď hovorí: „Preto si veľký, Pane, Bože; tebe podobného niet a podľa toho, čo sme na vlastné uši počuli, okrem teba niet Boha“ (2 Sam 7, 22).

Veľmi dôležitým momentom Dávidovej modlitby je uvedomenie si, že izraelský ľud nepatrí jemu ako kráľovi, ale Bohu. Boh je jeho skutočným Kráľom, kým Dávid ho iba spravuje. Potom ešte vyjadrí túžbu, aby sa tieto slová uskutočnili v jeho živote i v jeho rodine, pričom si pripomína, že Boh nemôže klamať. Hovorí: „A teraz, Pane, Bože, ty si Boh a tvoje slová sú pravda. Ty si sľúbil svojmu sluhovi toto dobrodenie. Nuž začni teraz žehnať dom svojho sluhu, aby večne trval pred tebou! Lebo ty, Pane, Bože, si hovoril a nech je dom tvojho sluhu požehnaný tvojím požehnaním naveky!“ (2 Sam 7, 28 – 29).

Slová tejto modlitby i jej kontext sú pre nás všetkých skutočným pokladom. Na začiatku sme videli, že nie všetky naoko dobré pohnútky sú skutočne Božou vôľou. Boh však Dávidov dobrý úmysel úplne neodmieta, iba ho usmerňuje. Boh nepotrebuje záchranu ani starostlivosť zo strany človeka; to potrebuje Dávid a jeho rod. Boh sám sa postará o to, aby im nič nechýbalo. Aj dobré úmysly je preto dobré prehodnocovať v modlitbe a pýtať sa Boha na jeho vôľu skôr, než sa do niečoho pustíme.

Veľa si môžeme vziať aj z postoja kráľa Dávida, ktorý ide bezodkladne k Bohu, aby sa mu poďakoval za dobré plány so svojím životom. Spôsob, akým si k nemu sadá, nás učí veľmi osobnému vzťahu s Bohom, ktorý chce s nami zdieľať všetky udalosti nášho života. Boh nás vždy s radosťou počúva a očakáva, že mu budeme hovoriť o tom, čo prežívame – o dobrom i zlom.

Z Dávidovej modlitby vidíme aj to, že nie je potrebných veľa slov. Boh nás pozná a presne vie, čo potrebujeme. Chce len, aby sme ho vyhľadávali a počítali s ním v našom živote. Pre tých z nás, ktorí majú zverený ľud – či už rodinu, farnosť alebo blízkych –, platí zásada, že všetci ľudia patria Bohu a my im máme slúžiť tým, že sa staráme o ich dobro. Vždy je dobré pamätať na to, že Boh je vo svojich slovách a prísľuboch pravdivý a nemôže klamať.

Dávidova modlitba sa končí vyprosením požehnania pre svoju rodinu, čo je pre nás pripomienkou dôležitosti modlitby a dobrorečenia našim blízkym. Opäť si teda pozorne prečítajme túto krásnu Dávidovu modlitbu, ktorá sa začína v osemnástom verši siedmej kapitoly Druhej knihy Samuelovej, a snažme sa pripodobniť naše modlitby tomuto prejavu lásky k Bohu, ktorý zaznel z úst samotného kráľa Dávida.