Biblické postavy (31): Abrahám (XII. časť)

Abrahám síce v dvadsiatej piatej kapitole knihy Genezis potichu odišiel zo scény, ale jeho meno opakovane figuruje i v ďalších knihách Starého aj Nového zákona. Zjavne je teda dôležitou postavou, ktorá neprestala inšpirovať čitateľov ale i biblických autorov v rôznych historických situáciách.

Kniha Jozue sa uzatvára veľkým zhromaždením izraelských kmeňov v Sicheme, kde Jozue vyzýva ľud, aby sa definitívne rozhodol, či bude slúžiť Pánovi, alebo iným bohom. Práve v tejto záverečnej reči sa Jozue odvoláva na Abraháma ako na človeka, ktorého sám Pán vyviedol z modloslužby (porov. Joz 24, 2-3). Abrahámov osobný postoj však Jozue nijako nerozoberá. Jeho cieľom je povzbudiť ľud k jednoznačnému odmietnutiu uctievania cudzích Bohov a Abrahám je podľa neho vzor, ktorý sa k takémuto kroku odhodlal, keď opustil svojho otca Táreho. Pozoruhodné je, že samotná Genezis pritom Táreho údajnú modloslužbu nijako nespomína. Tejto téme sa podrobne venujú starozákonné apokryfy (napríklad Kniha Jubileí), ktoré okolo biblického textu o Abrahámovi spriadajú ďalšie príbehy. 

Prorok Izaiáš (porov. Iz 41, 8) cituje Pánovu reč, v ktorej sám Pán označuje Abraháma za svojho priateľa. Nijako bližšie sa tu však nevysvetľuje, ako Abrahám prišiel k tomuto titulu.

O niečo ďalej idú vo svojej modlitbe leviti v knihe Nehemiášovej. Podľa ich slov Pán zistil, že Abrahámovo srdce mu je verné a uzavrel s ním zmluvu (porov. Neh 9, 7-8). Hebrejský text je v tomto mieste viacznačný, takže môže ísť o Abrahámovu vernosť ale aj vieru, na ktorú odkazuje pätnásta kapitola Genezis (porov. Gen 15, 6). Kniha Nehemiášova zároveň predstavuje Abraháma aj ako pútnika. Prešiel totiž tú istú cestu z Mezopotámie do Kanaánu ako adresáti Nehemiášovej knihy, ktorí sa vracali z Babylonského zajatia. Postava Abraháma sa teda výrazne dostáva do popredia v období po Babylonskom exile, keď si ľud nanovo ujasňuje, čo tvorí podstatu jeho identity. V centre pozornosti je teda predovšetkým viera či vernosť Pánovi.

Najobšírnejšie chváli Abraháma autor knihy Sirachovcovej  (Sir 44, 20-23). Zaznieva pritom veľmi zaujímavé tvrdenie: „Abrahámovi, veľkému praotcovi mnohých národov, sa slávou nenašiel nik podobný, lebo plnil zákon Vznešeného, a preto s ním uzavrel zmluvu“ (Sir 44, 2). Pozorný čitateľ sa nemôže ubrániť niekoľkým otázkam: Ako mohol Abrahám zachovávať zákon, ak Pán svoj zákon zjavil až o niekoľko generácií neskôr Mojžišovi? Neuzavrel Pán s Abrahámom zmluvu bez akýchkoľvek predchádzajúcich zásluh? Dôvody v pozadí Sirachovcových odvážnych tvrdení treba hľadať v kontexte vzniku tejto biblickej knihy. Sirachovec bol pravdepodobne vzdelaný znalec Mojžišovho zákona, ktorý žil v helenistickom svete poznamenanom gréckymi ideálmi, zvykmi a hodnotami. Svojou knihou chcel mladým študentom vštepiť zásady, ktorými sa majú vo svojom živote riadiť. Na prvom mieste je vernosť Božiemu zákonu, a to i uprostred spoločnosti, ktorá má úplne iné priority. Preto i Abraháma chváli Sirachovec hlavne za to, že údajne plnil Boží zákon, pričom presnosť pri spracovávaní starších biblických textov o Abrahámovi sa dostáva tak trochu na vedľajšiu koľaj.

Odkaz na Abraháma nechýba ani v Prvej knihe Machabejcov, ktorá patrí medzi najmladšie knihy Starého zákona.  Na Abrahámovu vernosť v skúške sa tu výslovne odvoláva kňaz Matatiáš, keď krátko pred smrťou povzbudzuje svojich synov k vernosti zmluve a Mojžišovmu zákonu (porov. 1 Mach 2, 52). I v tomto historickom kontexte – poznačenom helenistickým kultúrnym a náboženským vplyvom – je v hre identita ľudu. Ak ju nechce stratiť, má si zachovať vernosť Pánovi aj uprostred nepriaznivých okolností.

Praotec Abrahám je komplexná postava. Podľa rozprávania knihy Genezis zažil všeličo a jeho cesta za Pánom evidentne nebola vždy len priamočiara. Neskoršie starozákonné texty, ktoré sa na neho odvolávajú, však takmer jednoznačne vyzdvihujú jeho vernosť Pánovi. Pritom dokonca neváhajú aj trochu dokresliť či prifarbiť Abrahámov portrét v súvislosti s tým, čo práve zaujímalo či trápilo ich aktuálnych adresátov. Každý čitateľ Biblie je týmto spôsobom taktne pozvaný k tomu, aby tiež premýšľal, ako a v čom ho môže Abrahám inšpirovať v jeho vlastnom dobovom a spoločenskom kontexte.