Za rodiny v kríze – marcový Apoštolát modlitby

Vyprosujeme mu, aby ho Pán v tejto skúške mocne držal, posilňoval ho na tele i na duchu, aby aj v tejto situácii verne napĺňal svoje poslanie nástupcu sv. Petra, služobníka jednoty a služobníka misie ohlasovania evanjelia o láske Ježiša Krista, ktorý chce zachrániť každého človeka tejto planéty.

Tentoraz sa modlíme najmä za Svätého Otca, ale rovnako sme v Apoštoláte modlitby aj zjednotení s jeho modlitbou. Svätý Otec sa uprostred svojej choroby a utrpenia modlí a obetuje za pokoj vo svete. Modlí sa za sužovanú Ukrajinu, za Svätú zem a za ďalšie miesta, poznačené vojnou a následkami konfliktov. Aj z nemocnice, keď má trochu síl, občas zatelefonuje spoločenstvu kresťanov v palestínskej Gaze.

Našu duchovnú sieť modlitbového spojenia s pápežom vytvárame aj stotožnením sa s jeho vopred vybraným modlitbovým úmyslom na tento mesiac, ktorý je zameraný na rodiny v kríze: „Modlime sa za rozbité rodiny, aby odpustením dosiahli uzdravenie svojich zranení a znovu objavili vzájomné obohatenie aj napriek rozdielom.“

Poďme sa nad touto modlitbovou výzvou zamyslieť: rodiny, ktoré sú v kríze. Sme svedkami toho, ako sa najcennejšie miesto lásky a nežnosti, akým je rodina, stále častejšie mení na miesto problémov. Z rodiny sa stáva „ohrozený druh“, ktorý treba zachraňovať. Demografi zaznamenávajú stav a vývojové trendy, sociológovia analyzujú príčiny a súvislosti, sociálni, pedagogickí a pastorační pracovníci sa snažia ponúkať cesty záchrany i prevencie. Rodina, pokladaná kedysi za niečo automatické a jasné, sa dnes stala komplikovaným predmetom vedy.

To, že sa rozrástli študijné odbory ako náuka o rodine či rodinné poradenstvo, je pozitívne. Tak ako každý ohrozený druh je výzvou pre ekológov, rodina je výzvou pre nás všetkých. Ako kresťania a ako Cirkev máme úlohu prinášať Božiu spásu tam, kde je to najviac potrebné. Neraz sme svedkami rozkladu rodín. Stáva sa táto téma strašiakom? Treba povedať, že sme aj svedkami uzdravenia rodín a znovunájdenia vzájomnej lásky a nežnosti manželov. V spojení s Ježišom Kristom nie sme skeptici ani cynici. Evanjelium je určené práve pre tento zranený svet, pre zranenú ľudskú rodinu. Azda Ježiš neprišiel na svet „pre nás a pre našu spásu“, ako to Cirkev vyznáva v 1700-ročnom Nicejskom vyznaní viery?

Svätý Otec František radí manželom: Aj keď cez deň začnú lietať taniere, urobte všetko, aby ste sa zmierili ešte pred západom slnka. Tak by to malo byť. A ak to tak nie je, čo potom? Zranenia, ktoré sa neliečia, sa prehlbujú a stávajú sa chorobou. Pôsobia ako jed v začarovanom kruhu vzájomného ubližovania, roztrpčenosti, nenávisti a bolesti.

Cesta uzdravovania vedie cez odpustenie a zmierenie. To nedokážeme uskutočniť bez Boha, bez pohľadu na Ježišovo odpustenie na kríži. Ako hovorí Druhý vatikánsky koncil, „pravá manželská láska je zapojená do Božej lásky a vedie i obohacuje ju vykupiteľská moc Krista a spásna činnosť Cirkvi“ (Gaudium et spes, 48).

O tom, aké dôležité miesto tu zohráva modlitba, by vedeli hovoriť napr. členovia spoločenstiev Modlitby matiek či Modlitby otcov. Podobne aj tí zo spoločenstva Obnovená nádej, ktoré vytvára vzájomnú podporu pre rozvedených. Keď v marci prosíme o uzdravenie naštrbených vzťahov v rodinách, nemáme to robiť neosobne, ako za niekoho anonymného a vzdialeného. Naša modlitba má vyvierať z lásky, ktorá je všímavá, súcitná, diskrétna, rozvážna a ohľaduplná.

Marcový úmysel Svätého Otca sa priamo týka výchovy k odpúšťaniu. „Manželská láska z 80% spočíva v hľadaní, prijímaní, dávaní a zdieľaní odpustenia,“ konštatuje taliansky kňaz Carlo Rocchetta v knihe Chváloreč na manželskú hádku (Dobrá kniha, 2023, s. 108). Tento odborník, ktorý sa venuje manželským párom a je autorom kníh o riešení manželských konfliktov a zaseknutých vzťahov, hovorí o výchove k odpúšťaniu. Píše takto:

„Partnerská láska ... nevyhnutne vyžaduje praktickú, konkrétnu výchovu k odpúšťaniu, lebo len tak bude schopná rozvíjať sa v pravde a dennodenne sa obnovovať v pokore lásky, ktorá je schopná zostať stále nová a mladá.“

V marcovom úmysle Svätého Otca sa modlíme, aby rodiny „znovu objavili vzájomné obohatenie aj napriek rozdielom“. Všimnime si, čo hovorí Carlo Rocchetta o tzv. „nekompatibilite pováh“. Počúvajme:

„Prítomnosť Pána na ceste manželského páru nie je principiálne nezlučiteľná s nekompatibilitou ich pováh, omylmi, ťažkosťami s deťmi, nervozitou, chorobami, ba ani s rizikom rozchodu; Pánova prítomnosť vzbudzuje v manželoch vedomie, že nie sú sami, pretože Ježiš žije uprostred nich ako ich Vykupiteľ a vnútorný učiteľ, ako svetlo, ktoré ich dennodenne sprevádza a obdarúva ich silou, uzdravením, útechou, nádejou a stvárňuje ich podľa miery svojej lásky k Cirkvi.“ (s. 120-121)

Pápež František sa k problémom rodiny postavil s plnou energiou, keď hneď na začiatku pontifikátu zvolal synodu o rodine. Cirkev chápe rodinu ako veľké pole evanjelizácie, ohlasovania dobrej zvesti evanjelia. Vypočujme si slová Svätého Otca z úvodu textu, ktorým zhrnul výsledok synody o rodine:

„Radosť lásky, ktorá sa žije v rodinách, je aj potešením Cirkvi. Ako naznačili synodálni otcovia, napriek mnohým znakom krízy manželstva túžba po rodine zostáva živá predovšetkým medzi mladými a motivuje Cirkev. Ako odpoveď na túto túžbu je kresťanské ohlasovanie, ktoré sa týka rodiny, naozaj dobrou novinou“. (Amoris laetitia, 1)

Manželstvám v kríze prichádza na pomoc pastoračná starostlivosť, duchovné sprevádzanie, psychologické poradenstvo, stretnutia, kurzy, vhodná literatúra. Modlitba je však dôležitá vo všetkých prípadoch. Zacitujem opäť Svätého Otca Františka o dôležitosti troch sloviek: „prosím ťa“, „ďakujem“ a „prepáč“:

„... je dôležité spytovať sa toho druhého, či sa mu daná vec páči alebo nie. Ste dvaja. Slovo „ja“ nie je v manželstve veľmi platné, dôležité je slovo „my“. Je pravda, čo sa hovorí o manželstvách: radosť vo dvojici je trojnásobnou radosťou; smútok a bolesť vo dvojici je polovičným smútkom, polovičnou bolesťou. Takto treba prežívať manželský život, a to spolu s modlitbou, častou modlitbou a svedectvom, aby láska nevyhasla.“ (Príhovor v Neapole, 2015)

Čo dodať na záver? Rodina nie je strašiakom, ale nádherným povolaním, ktoré Cirkev zvestuje ako radostnú zvesť, evanjelium. Pokračujme v modlitbe za Svätého Otca a tiež v modlitbe na jeho úmysel. Rovnakým smerom nás pobáda aj marcový úmysel našich slovenských biskupov: „Modlime sa za rodiny, aby boli prvotným a prirodzeným miestom trpezlivosti, lásky a vzájomného porozumenia“.

P. Jozef Bartkovjak SJ, národný koordinátor Apoštolátu modlitby